Po roku 1998 a víťazstve ľavicovej koalície, ktoré voľby priniesli, nastala v Nemecku takpovediac „nová éra“ sociálnej demokracie. Nesporné zásluhy G. Schrödera na víťazstve „červeno – zelenej“ koalície vo vnútrostraníckej politike sociálnych demokratov posilnili jeho postavenie vo vlastnej strane. Nemeckí sociálni demokrati pohotovo zareagovali na novú vlnu sociálnodemokratického myslenia, ktorá sa do Európy dostala po víťazstve labouristov Tonnyho Blaira vo Veľkej Británii. Aj v NSR našiel svojich stúpencov koncept vytvorenia akéhosi medzinárodného konsenzu ľavo – stredových strán, ako politického rámca pre odpoveď na zmeny súvisiace s nástupom nového globálneho poriadku. Ekonomický základ nového prístupu, ktorý v Nemecku presadzoval práve G. Schröder, predpokladal istú formu partnerstva medzi štátom na jednej strane a jednotlivými organizáciami občianskej spoločnosti na druhej strane, podporujúc tak základy novej „zmiešanej“ ekonomiky. Heslom „dôkladnej modernizácie inštitúcií sociálneho zabezpečenia“ dokázali sociálni demokrati presvedčiť nemeckého voliča, že poznajú recept na narastanie sociálneho napätia v krajine. V novovytvorenej Spolkovej vláde pod vedením G. Schrödera obsadil post ministra financií, vtedy ešte predseda sociálnych demokratov, Oskar Lafontaine, ale vzájomné súperenie o vedúcu pozíciu v strane viedli O. Lafontaina k demisii (11. marec 1999). Na mimoriadnom zjazde SPD v apríli 1999 bol za predsedu strany jednoznačne zvolený Gerhard Schröder so ziskom vyše 86 % hlasov. Šikovnou mediálnou politikou sa stal jednoznačne najpopulárnejším politikom v krajine. Pre svoju agendu dokázal Schröder získať nielen vlastnú stranu, ale taktiež Zelených, ktorých predseda Joschka Fischer (od roku 1994 hovorca parlamentnej frakcie Zelených v Spolkovom sneme) zasadol v novej vláde do kresla ministra zahraničných vecí.
V roku 1998 sa teda v Nemecku udiala významná politická zmena, ktorá čoskoro zmenila nielen domáce politické pomery, ale výrazne ovplyvnila aj záležitosti „európskeho“ charakteru. Napriek tomu, že sociálni demokrati už v predvolebnej kampani (hoci sa zahraničnopolitická problematika ocitla na okraji politického záujmu) konštatovali, že budú garantovať kontinuitu zahraničnej politiky NSR, predmetom úvah viacerých predstaviteľov európskych krajín a USA sa stala konkrétna podoba nových akcentov nemeckej zahraničnej politiky. Vláda G. Schrödera sa vo viacerých prístupoch, predovšetkým práve v oblasti zahraničnej politiky, od svojej predchodkyne výrazne odklonila.
Vláda „červeno-zelenej“ koalície po voľbách v roku 1998 disponovala všetkými prostriedkami na to, aby aplikovala svoj program, predovšetkým v ekonomike, do praxe. Nielenže disponovala pohodlnou, aj keď jednoduchou väčšinou vo federálnom parlamente, ale v trinástich krajinských parlamentoch a vládach mala väčšinu tiež. Nemecká ale i európska verejnosť očakávala zmeny, ktoré tak vehementne G. Schröder v predvolebnej kampani ohlasoval. Pre nemeckých spojencov bolo najdôležitejšie, ako sa nástup ľavicovej vlády prejaví v zahraničnej politike. Do sféry zahraničnej politiky Nemecka v rokoch 1998-2002 vniesla nová vláda len málo úplne nových prvkov, v hlavných smeroch prevládla kontinuita. Istá obava spojencov v rámci NATO existovala z dôvodu, že na začiatku 90. rokov hľadala nemecká parlamentná ľavica alternatívu pre Severoatlantickú alianciu a odmietala do európskej integrácie zahrnúť „militarizáciu“ európskych inštitúcií. Žiadne signály o pokračovaní v takomto myslení zo strany novej nemeckej reprezentácie neexistovali, a aj z toho dôvodu Washington pokračoval vo svojej politike „partnerstva vo vedení“ a opakoval svoju predstavu o Nemecku ako o svojom hlavnom európskom spojencovi (samozrejme s ohľadom na „zvláštne partnerstvo“ s Londýnom). Zmenou geopolitickej situácie pokladali Spojené štáty za samozrejmé, že nemecké ozbrojené sily získajú „nové vojenské schopnosti“, v súlade s medzinárodnými dohodami obmedzujúcimi vojenské kapacity európskych armád a s ohľadom na postupný proces prekonávania politických a kultúrnych bariér, ktoré sa v nemeckej politickej elite zakódovali do odmietania využitia ozbrojených síl na presadenie politických cieľov. Aj kvôli tomu sa iniciatívna úloha Nemecka aj po nástupe Schröderovej vlády orientovala na rozvoj Spoločnej a obrannej politiky EÚ.
Práve v súvislosti s Európskou úniou a predsedníctvom Nemecka v EÚ v prvej polovici roku 1999 si medzi najdôležitejšie priority nemecká vláda udala prehĺbenie bezpečnostnej politiky. Vo vládnom prehlásení si nemecký kabinet stanovil úlohu dosiahnuť jednotu o Agende 2000, a to vrátane reforiem spoločnej poľnohospodárskej politiky, štrukturálnej politiky a rozpočtovej politiky EÚ. Musíme však konštatovať, že plány nemeckej vlády nenašli vždy pochopenie ako v prípade neúspechu presadenia reformy poľnohospodárskej politiky v Agende 2000 v rámci berlínskeho summitu (blok zo strany Francúzska). Podobne neúspešne nemecká vláda presadzovala požiadavku zohľadnenia počtu obyvateľstva štátu pri hlasovaní v Rade na summite v Nice (rovnako blok Francúzska).[i] Aj keď vzťah nového nemeckého kancelára k Francúzsku nebol zďaleka taký otvorený ako to bolo u jeho predchodcu, G. Schröder smeroval pri svojej prvej zahraničnej ceste práve do Paríža (ešte pred zvolením v Bundestagu), kde konštatoval, že nemecko-francúzske vzťahy zostanú „centrálnou osou“ EÚ. Po nástupe do funkcie kancelára však podľa očakávaní navštívil Londýn, kde ho privítal jemu, nielen z hľadiska „inovácie myšlienok sociálne trhového hospodárstva“, ideologicky blízky vodca Labour party a britský ministerský predseda Tony Blair. Okrem iného sa dohodli navzájom na pravidelných konzultáciách.[ii] V roku 1999 vzájomná spolupráca oboch predsedov vlád vyvrcholila v spoločnom liste, týkajúcom sa budúcnoti sociálnej demokracie. Nasledovné postoje Francúzska k reformám navrhovaným Nemeckom (ktoré spomíname vyššie) ešte viac oslabili francúzsko-nemeckú spoluprácu pri prehlbovaní integrácie, a to na úkor posilnenia väzieb medzi Veľkou Britániou a Nemeckom. Napriek tomu nemožno ani zďaleka tento vývoj označiť za vznik britsko- nemeckého bloku v rámci EÚ. Veľká Británia sa nestala členom eurozóny, v rozhodujúcich momentoch sa Londýn tradične postavil na stranu Washingtonu a uprednostnil americko-britské vzťahy a riešenia pred Bruselom.[iii] Na základe uvedeného konštatujeme, že Nemecko sa po nástupe novej vlády viditeľne začalo odkláňať od dlhodobých strategických partnerstiev v prospech taktických a účelových ad hoc spojenectiev, ktoré podľa nemeckého prístupu lepšie dokážu, predovšetkým v rámci zložitej a štruktúrovanej európskej politiky, formulovať a presadzovať vlastné záujmy.
Vývoj a udalosti v Kosove významne zasiahli aj nemeckú politiku a jej pohľady na nevyhnutné zmeny v mechanizmoch predchádzania a riešenia konfliktov na európskom kontinente. Vytvorenie európskej bezpečnostnej a obrannej politiky sa stalo ústredným integračným projektom.[iv] Prišlo však trpké ponaučenie z toho, že politická účinnosť je úzko spojená s existenciou účinného vojenského potenciálu, kedy politický príspevok riešenia krízy bol zo strany EÚ, ale vojenská akcia bola vedená prostredníctvom NATO v réžii Spojených štátov. Toto znamenalo aj zmenu postoja vládnej strany Zelených a viedlo k prehodnoteniu a diferencovanejšiemu prístupu v otázke obranného potenciálu Bundeswehru a tiež úlohy Nemecka v NATO. Na druhej strane, vojna a zásah v Kosove v radikálnych kruhoch Zelených (ale i PDS) výrazne posilnili antiamerikanizmus radikálnych politických skupín. Vláda G. Schrödera si osvojila ideu britského premiéra Tonyho Blaira, podľa ktorého je potrebné klásť dôraz na vytvorenie použiteľného vojenského potenciálu, ktorý by bol schopný riešiť európske problémy „vo vlastnej réžii“. Schröderova vláda nadviazala na Kohlom presadzovanú myšlienku zostavenia zboru pre rýchle nasadenie, ktorý by v prípade potreby okamžite zasahoval v krízových oblastiach (po vzore EUROKORPS).[v] V tomto období sa však len ťažko nachádzal potrebný konsenzus pre lepšie finančné zabezpečenie a akcieschopnosť Bundeswehru, a to aj v rámci vládnej koalície. Môžeme teda konštatovať, že v období vlády „červeno – zelenej“ koalície sa zahraničná politika Nemecka stala sebavedomejšou a ambicióznejšou pri presadzovaní nemeckých národných záujmov.
Nemecká armáda, ktorá prešla v 90. rokoch rozsiahlou reorganizáciou a znižovaním početného stavu, nespĺňala predstavy vlády o jej potrebách. „Červeno – zelená“ koalícia vypracovala a zahájila rozsiahlú reformu Bundeswehru, ktorej cieľom má byť armáda menšia ako 300 000 vojakov, s profesionálnym jadrom, a tým pádom flexibilnejšia, moderne vyzbrojená a lepšie pripravená k nasadeniu. Realizovaná reforma, naštartovaná v júni roku 2000 (ktorá stále prebieha a termín jej ukončenia sa v optimálnom variante odhaduje na rok 2006), predpokladá zvýšenie obranných výdavkov v rámci HDP minimálne na „aliančný priemer“, t. j. 2 %. Nedostatočné finančné krytie reformy Bundeswehru, vzľadom na stav verejných financií a prioritám spoločnosti, predstavuje najväčšie riziko úspechu. Vo volebnom období prvej Schröderovej vlády dokonca minister financií Eichel opakovane presadzoval zníženie obranných výdavkov, na druhej strane minister obrany R. Scharping sa usiloval (a relatívne úspešne), získavať dodatočné zdroje pre armádu.[vi] Môžeme teda konštatovať, že vláda G. Schrödera pripravila a začala presadzovať konzistentnú stratégiu reformy nemeckej vojenskej sily a reforma Bundeswehru nenarazila (až na maličkosti) na podstatný odpor rozhodujúcich politických síl (rozumej SPD a CDU/CSU).[vii]
Kancelár G. Schröder však vyhral voľby predovšetkým vďaka sociálnemu konceptu a ekonomickým receptom, ktoré ponúkal. V prvom období vlády sľúbil koncentrovať úsilie vlády na podporu rastu produkcie a tým pádom umožniť akceleráciu tvorby pracovných miest. S odstupom môžeme konštatovať, že ekonomické ukazovatele po štyroch rokoch vlády G. Schrödera veľké posuny v nemeckej ekonomike nepriniesli. Za zvlášť nepríjemný možno považovať fakt, že prírastok HDP nemeckého hospodárstva v rokoch 1998-2002 permanentne klesal (s výnimkou v roku 2000).[viii] Realite slabého výkonu nemeckej ekonomiky zodpovedala aj situácia na trhu práce, ktorý v rokoch 1998 – 2002 zaznamenal len mierny pokles nezamestnanosti, predovšetkým v starých spolkových krajinách.
Najhoršie makroekonomické výsledky, v analyzovanom období, však NSR dosiahla v negatívnom salde verejných rozpočtov. Ľavicová Schröderová vláda nenadviazala na pozitívny trend poklesu negatívneho salda verejných zdrojov a nerealizovala škrty verejných rozpočtov. Vďaka tomu sa tento deficit prehĺbil z 23,4 mld EURO z roku 1999 na vyše 52 mld EURO v roku 2001. K nárastu (i keď len miernemu), došlo aj v zahraničnej zadĺženosti krajiny, i keď tempo rastu zahraničného dlhu sa výrazne spomalilo.[ix] V tejto súvislosti môžeme konštatovať, že celková nemecká zahraničná zadĺženosť (v r. 2002 cca 1233 mld EURO) pre ekonomiku nemeckej veľkosti nepredstavuje rizikový faktor pre vývoj hospodárstva. Najpozitívnejšie ukazovatele pre nemeckú ekonomiku predstavovalo saldo zahraničného obchodu. Vývoj od roku 1998 predstavoval nárast kladných čísel vyjadrený v desiatkách miliárd EURO, ktorý od roku 2000 zaznamenal vyložene radikálny nárast, a to dva krát o jednu tretinu (napr. v roku 2000 predstavoval kladnú hodnotu vyše 63 mld EURO, v roku 2001 presiahol 100 mld EURO a v roku 2002 mal súhrnu hodnotu všetkých nemeckých vývozov cca 130 mld EURO).[x]
Z pohľadu vnútropolitického vývoja, po prehrmení finančnej aféry CDU, dokázali kresťanskí demokrati zmobilizovať svoje sily a prezentovať výraznú opozičnú politiku. Tomu však predchádzal ťažký, predovšetkým vnútrostranícky boj o zmenu charakteru straníckej politiky. Dôsledkom vnútornej „očisty“ CDU sa uskutočnili personálne zmeny na najvyšších miestach v strane. 21. 12. 1999 vyzvala generálna tajomníčka Angela Merkelová stranu, aby sa verejne dištancovala od exkancelára, ktorý odmietal prezradiť mená darcov finančných prostriedkov. Išla ešte ďalej a žiadala predsedníctvo strany a samotného H. Kohla, aby sa zriekol funkcie četsného predsedu strany. H. Kohl nakoniec tlaku členskej základne a verejnej mienky podľahol a svojej čestnej funkcie sa vzdal. Navyše, podozrenie z finančných machinácií padlo aj na Kohlovho „korunného princa“ a nástupcu vo vedení strany W. Schäubleho, ktorý 16. 2. 2000 rezignoval na predsednícku funkciu. Do vedenia strany sa dostala, vo verejnosti čím ďalej populárnejšia, A. Merkelová a predsedom straníckej frakcie CDU/CSU v Bundestagu sa stal (február 2000) Friedrich Merze. Problémy a škandály však nepostihli len CDU.
V novembri 2000 v dôsledku odhalenia ilegálnych sponzorských aktivít opustil Schröderovu vládu minister výstavby a dopravy Reinhard Klimmt (SPD). Kvôli tlaku verejnosti s kauzou choroby šialených kráv v januári 2001 odstúpila ministerka zdravotníctva Andrea Fischerová a minister poľnohospodárstva Kerl – Heinz Funde (SPD). Ešte v tom istom mesiaci čelil politickému tlaku minister zahraničných vecí Joschka Fischer po tom, čo novinárka Bettina Rohlová zverejnila fotografie, ktoré jednoznačne usvedčovali Fischera z útoku na policajta vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1973. Fischer sa však pohotovo dištancoval od svojich vtedajších názorov a činov a vďaka podpore kancelára Schrödera si svoj post udržal. Najväčší škandál v radoch vládnej koalície však zasiahol SPD tesne pred parlamentnými voľbami v roku 2002. Minister obrany R. Scharping bol v júli 2002 odvolaný z funkcie po tom, ako bol obvinený z prijatia finančných darov od vplyvnej agentúry. Muž číslo dva v SPD R. Scharping definitívne prestal ohrozovať vedúcu pozíciu G. Schrödera v strane a nikto pred voľbami v roku 2002 nepochyboval, že to bude práve Schröder, koho SPD deleguje do súboja o kancelárske kreslo. Významne vládnu SPD oslabili aj škandály na krajinskej úrovni. V tradičnej bašte SPD v Severnom Porýni – Vestfálsku (kde získala SPD vo voľbách do Bundestagu v r. 1998 vyše päť miliónov hlasov) odišlo z politiky kvôli korupčným aféram viacero populárnych sociálno – demokratických politikov.
V novembri 2000 v dôsledku odhalenia ilegálnych sponzorských aktivít opustil Schröderovu vládu minister výstavby a dopravy Reinhard Klimmt (SPD). Kvôli tlaku verejnosti s kauzou choroby šialených kráv v januári 2001 odstúpila ministerka zdravotníctva Andrea Fischerová a minister poľnohospodárstva Kerl – Heinz Funde (SPD). Ešte v tom istom mesiaci čelil politickému tlaku minister zahraničných vecí Joschka Fischer po tom, čo novinárka Bettina Rohlová zverejnila fotografie, ktoré jednoznačne usvedčovali Fischera z útoku na policajta vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1973. Fischer sa však pohotovo dištancoval od svojich vtedajších názorov a činov a vďaka podpore kancelára Schrödera si svoj post udržal. Najväčší škandál v radoch vládnej koalície však zasiahol SPD tesne pred parlamentnými voľbami v roku 2002. Minister obrany R. Scharping bol v júli 2002 odvolaný z funkcie po tom, ako bol obvinený z prijatia finančných darov od vplyvnej agentúry. Muž číslo dva v SPD R. Scharping definitívne prestal ohrozovať vedúcu pozíciu G. Schrödera v strane a nikto pred voľbami v roku 2002 nepochyboval, že to bude práve Schröder, koho SPD deleguje do súboja o kancelárske kreslo. Významne vládnu SPD oslabili aj škandály na krajinskej úrovni. V tradičnej bašte SPD v Severnom Porýni – Vestfálsku (kde získala SPD vo voľbách do Bundestagu v r. 1998 vyše päť miliónov hlasov) odišlo z politiky kvôli korupčným aféram viacero populárnych sociálno – demokratických politikov.
Pokles dôvery nemeckých občanov voči (predovšetkým) vrcholovej politike, ako aj k verejným záležitostiam všeobecne, sa zákonite pretavil do politickej angažovanosti sa občanov. V roku 1990 mala členská základňa CDU 685 411 členov. Po zjednotení sa toto číslo výrazne zvýšilo a niektoré údaje uvádzajú, že dosiahla počet cca 780 000 členov. V roku 2000 však mala strana už len cca 617 000 členov. Podobný odliv postihol aj CSU, aj keď nie taký razantný (o cca 4,2 %). Počet členov SPD poklesol od začiatku 90. rokov do roku 2000 o vyše pätinu. Avšak najdramatickejší pokles zaznamenala PDS (strata 2/3 členskej základne), čo bolo pri vekovej štruktúre členskej základne PDS prirodzeným javom. Jedinou stranou, ktorá zaznamenala nárast členskej základne bola starana Zelených (o takmer 20 % a presiahla tak 50 000 členov).
Významným „barometrom“ oslabenia CDU/CSU sa mali stať krajinské voľby v roku 2000 v Šlesvicku-Holštýnsku a v Severnom Porýni-Vestfálsku, ktoré mali tiež naznačiť, do akej miery sa finančné aféry odzrkadlili v reálnej sile strany. Na základe výsledkov môžeme konštatovať, že straty CDU neboli také výrazné, ako sa očakávalo. V Severnom Porýni – Vestfálsku dosiahla CDU 37 % hlasov a víťazstvo dosiahla SPD so ziskom 42,5 % hlasov (vládu vytvorila SPD na čele s Wolfgangom Clementom spolu so Zelenými). SPD vyhrala aj v Šlesvicku-Holštýnsku (so ziskom 43,1 % hlasov, čo umožnilo pokračovanie „červeno-zelenej“ vlády Heide Simonisovej). CDU/CSU teda navonok do začiatku roku 2001 prekonala krízu a znovu sa začala prejavovať ako stabilná politická sila. Po prvý krát v povojnovej histórii Nemecka pripravovali a predložili CDU a CSU spoločný volebný program. Došlo k významnej medzistraníckej dohode, že CDU povedie A. Merkelová, ale spoločným kandidátom na kancelára sa stal populárny ministerský pedseda Bavorska a predseda CSU Edmund Stoiber.
Spomínaný predvolebný program CDU/CSU bol založený na hospodárskych otázkach, pričom predstavitelia kresťanských demokratov ofenzívne v médiách obviňovali vládu z hospodárskej nekompetentnosti. E. Stoiber prezieravo kládol ťažisko svojej prezentácie na riešenie domácich problémov a počas návštevy Bruselu dokonca konštatoval, že Nemecko je po štvorročnej vláde G. Schrödera tak oslabené, že nemôže zvyšovať svoj príspevok do spoločnej pokladnice. Hospodárska situácia krajiny sa znova stala najdiskutovanejšou témou vo volebnom roku 2002. Prezentoval sa tiež postojom, že do tarifných rokovaní s odbormi je potrebné zaviesť vyššiu pružnosť a obmedziť sociálnu intervenciu štátu. V tomto išiel volebný program liberálov z FDP ešte ďalej a na nemecké pomery žiadal revolučnú myšlienku – zrušiť plošný charakter tarifných vyjednávaní a radikálne znížiť dane. Nový dych v FDP pred voľbami 2002 mala posilniť aj prvýkrát ohlásená samostatná kandidatúra predsedu FDP Guida Westerwelleho na funkciu kancelára.
Problémom Schröderovej vlády bola skutočnosť, že na rozdiel od volieb v roku 1998 bol on a jeho vláda konfrontovaná s vlastnými výsledkami práce. Úspechy, ktoré jeho vláda dosiahla (podpora rodín, daňové úľavy pre fyzické osoby, nižšie odvody pre podnikateľov), boli zatienené celkovo zhoršujúcou sa situáciou na trhu práce. Voliči ľavicovej koalície očakávali od Schröderovej vlády agresívnejšiu politiku vytvárania pracovných miest a podpory podnikateľského prostredia. Podľa prieskumov týždeníka Wirtschaft Woche len štvrtina šéfov nemeckých firiem sa domnievala, že ekonomická politika Schröderovej vlády pozitívne ovplyvnila podnikateľské prostredie v krajine (oproti roku 2001 si to myslelo o polovicu podnikateľov menej). Rozporuplné výsledky Schröderovej vlády vytvárali predpoklad, že voľby v septembri 2002 potvrdia klesajúcu podporu vládnej koalície a znova umožnia zasadnúť do federálnej vlády konzervatívno-liberálnej koalícii CDU/CSU – FDP.
[i] Podľa dohody z Nice sa hlasy v Rade EÚ rozdelili následovne: Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko po 29 hlasov, Poľsko a Španielsko po 27, Rumunsko 14, Česko, Maďarsko Belgicko, Grécko a Portugalsko po 12, Rakúsko, Bulharsko a Švédsko po 10, Slovensko, Írsko, Dánsko a Fínsko po 7, Slovinsko a Luxembursko po 4. Nemecku sa teda nepodarilo presadiť prerozdelenie hlasov v zmysle zohľadnenia počtu obyvateľstva. Pozri bližšie: Kozák, T.: Výsledky summitu v Nice. http//: www.goverment.gov.sk
[ii] K očakávaniam v zahraničnej politike a zmenami spojenými so vznikom červeno – zelenej koalície po voľbách v roku 1998 pozri bližšie: Larischová, K.: Zahraniční politika berlínske republiky: Kontinuita s novými akcenty. In: Mezinárodní politika 12/1998, s. 4-6.
[iii] K okolnostiam súvisiacim s nemecko – britskými iniciatívami pozri bližšie: Jirousek, A.: Blairova a Schröderova iniciatíva zamíchala v EU nově karty. In: Mezinárodní politika 5/2002, s. 32-33.
[iv] Lambsdorf, H. G.: Jedno Německo a jeho zahraniční politika. In: Mezinárodní politika 2/2001, s.16
[v] K prístupu Nemecka k európskym obranným silám pozri: Handl, V.: Německá priorita – akcie schopná Európa. In: Mezinárodní politika, s.19-21.
[vi] Armáda však okrem tradičných „finančných“ problémov čelí novému javu, a to problematickému regrutovaniu nových vojakov ochotných slúžiť v ozbrojených zložkách. Aj keď podľa návrhu reformy Bundeswehru sa počíta s poklesom vojakov základnej služby na 53 000 a justíciou odobrené rohodnutie umožniť ženám službu v armáde vo vojenských jednotkách do istej miery zvrátilo nepriaznivý vývoj, tento problém sa úplne vyriešiť asi nepodarí.
[vii] K reforme nemeckej armády pozri bližšie: Kříž, Z.: Reforma Bundeswehru – součást německé bezpečnostní politiky. In: Mezinárodní politika 1/2003, s. 30-32.
[viii] Pre porovnanie: v roku kedy nastupovala Schröderova vláda dosahoval HDP prírastok 2,2 %. V roku 1999 poklesol na 2 %, v roku 2000 prechodne zosilnel na 2,9 %, ale v roku 2001 sa dramaticky spomalil na 0,6 % a v roku 2002 takmer stagnoval.
[ix] Pozri:http//: www.bundesbank.de
[x] K vývoju nemeckej ekonomiky od polovice 90. rokov do roku 2002 pozri bližšie: Kraft, J. – Váhalová, K.: Nástin ekonomického vývoje Německa na přelomu tisíciletí. In: Mezinárodní politika 6/2003, s.24 – 27.
ilustračné foto:http://pixabay.com/sk/flag-nemecko-247012/
