Do roku 1994 vstupovalo Nemecko ako krajina, ktorá bola spoločensky relatívne stabilizovaná a z ekonomického hľadiska sa dokázala napriek pretrvávajúcim problémom vyrovnať s tranzíciu ekonomík východonemeckých krajín.[i] Rok 1994 bol pre Nemecko výnimočný z viacerých hľadísk. Na federálnej a krajinskej úrovni sa uskutočnili voľby celkovo 17 krát a navyše pristúpili občania aj k voľbám do Európskeho parlamentu. Vrcholom tohto „Superwahljahr“ mal byť 16. október, kedy sa mali konať federálne voľby.[ii] Spoločenské a politické inštitúcie bývalej NSR sa osvedčili ako základná opora demokratického vývoja Nemecka. Nemecko prekonalo najťažšie problémy spojené so zjednotením. Na druhej strane, náročnosť tohto procesu a množstvo nepopulárnych opatrení, ktoré Kohlova vláda do roku 1994 realizovala, do značnej miery oslabili pozíciu kancelára a vládnej koalície.
Kohlova predpoveď rýchleho vyrovnania hospodárskej úrovne oboch častí krajiny sa skoro ukázala ako nereálna. Istá miera sklamania nastala nielen vo východných krajinách, ktoré vo všetkých hospodárskych ukazovateľoch evidentne zaostávali, ale i v západných krajinách, ktoré očakávali skoré ukončenie politiky „solidárnosti“ voči zaostalému východu. Ďalším dôvodom oslabenia kancelárovej pozície bola svojvoľnosť jeho vlastných rozhodnutí, ktorá prekážala viacerým straníckym frakciám jeho materskej CDU. Tá sa najviac prejavila pri menovaní kandidáta na úrad Spolkového prezidenta. Kancelár H. Kohl presadzoval svojho osobného kandidáta Steffena Heitmanna, ktorého kandidatúru si širšia základňa CDU, ale ani stranícke špičky neosvojili. Nakoniec bol za Spolkového prezidenta v prvých spoločných voľbách 23. mája 1994 zvolený Roman Herzog (bývalý predseda Ústavného súdu), ktorého ako kandidáta „druhej voľby“ tiež presadil sám Kohl.[iii] Dlhoročné predsedníctvo Helmuta Kohla bolo postupom času podrobované čoraz ostrejšej kritike aj v spôsobe navrhovania a volenia najbližšich kancelárových spolupracovníkov. Rozširoval sa názor, že kancelár odstránil zo svojho okolia všetkých, ktorí nesúhlasili s jeho „autokratickou“ líniou. CDU išla do volieb bez výrazného programu a predvolebnú kampaň stavala výlučne na osobe kancelára H. Kohla. Opozičná SPD, v danej situácii, videla veľkú šancu na víťazstvo vo voľbách a do predvolebného boja nominovala na úrad kancelára Rudolfa Scharpinga, ministerského predsedu Porýnia – Falcka, ktorý si za relatívne krátku dobu (do čela strany bol zvolený v novembri 1993) dokázal získať vo vlastnej strane autoritu. Ešte pred zahájením volieb bolo jasné, že jazýčkom na váhoch budú „malé“ strany. Myšlienku vytvorenia „veľkej koalície“ CDU/CSU – SPD ( v minulosti 1966 – 1969) obe najsilnejšie strany dôrazne odmietali a zdôrazňovaním samostatnej politiky sa snažili osloviť čo najširšiu verejnosť. Istou krízou prechádzali slobodní demokrati (FDP), ktorí dlho hľadali novú vodcovskú osobnosť v strane. Po odchode kniežaťa Lambsdorfa sa do čela strany dostal minister zahraničných vecí K. Kinkel, ktorému aj spolustraníci častokrát vyčítali nedostatok charizmy a zmyslu pre kompromis. Zelení čiastočne prehodnotili svoj radikálny ekologický program a pristúpili na koalíciu so Spojenectvom 90, a tak výrazne zvýšili šance na prekročenie 5% volebného kvóra, ktoré pre voľby 1994 opäť (po dočasnom zrušení v roku 1990) vstúpilo do platnosti. Na krajnej pravici okolo 5 % hranice pred voľbami oscilovali Republikáni, od ktorých sa aj na spolkovej úrovni dištancovali všetky politické sily.[iv]
Parlamentné voľby, ktoré sa konali 16. októbra 1994, priniesli tesné víťazstvo vládnej koalície CDU/CSU – FDP a udržanie postu kancelára v rukách H. Kohla väčšinou 10 hlasov. Obe veľké „ľudové“ strany – CDU/CSU aj SPD si v celoštátnom merítku udržali svoje vedúce postavenie. CDU/CSU ale stratila vo voľbách 800 000 hlasov (čo znamenalo stratu 26 poslaneckých kresiel), avšak celkovo ostala koalícia najsilnejšou stranou s 294 kreslami (41,5%). Na druhej strane SPD si polepšila o približne 1,5 milióna voličov, ale celkovo to znamenalo len asi 36,4 % hlasov a 252 parlamentných kresiel v Bundestagu. Hlavnou príčinou oslabenia parlamentných pozícií vládnej koalície bol pokles počtu poslancov FDP. Liberáli stratili takmer polovicu bývalých voličov (pokles z 11 % na približne 6,9 %) a obsadili len 47 kresiel. V staronovej koalícii sa tak ešte citeľnejšie prehĺbila dvojaká závislosť, a to závislosť liberálov na CDU/CSU, ktorej voliči, odovzdali FDP veľkú časť druhého hlasu a na druhej strane závislosť Kohlovej CDU/CSU, pre ktorú sa FDP stala pri dosiahnutí väčšiny nenahraditeľnou. Výrazne v rámci vládnej koalícia vzrástol význam CSU, ktorá celkovo získala na území Bavorska viac voličov ako FDP na celofederálnej úrovni. Výrazný vzostup, predovšetkým na východe krajiny, zaznamenala koalícia Zelení/Spojenectvo 90 ziskom 7,3 % hlasov a 49 mandátov. Avšak najväčším prekvapením bol neúspech postkomunistickej PDS, ktorá nedokázala prekonať 5 % volebnú klauzulu (získala približne 4,4 % hlasov), ale vďaka zisku 4 priamych mandátov jej hlasy neprepadli, ale zabezpečili jej 30 poslaneckých miest.[v] Okrem mandátu v centre východného Berlína, ktorý získal východomemecký spisovateľ Stefan Heym, získala PDS ďalšie tri mandáty zásluhou charizmatického právnika Gregora Gysiho, Christy Luftovej – bývalej ministerke hospodárstva v poslednje vláde NDR, a nakoniec Manfreda Müllera (odborový predák zo západného Nemecka)[vi]
Federálne, ale aj krajinské voľby znamenali oslabenie vládnej koalície, ale zároveň došlo i k prehĺbeniu heterogénnosti opozície. SPD posilnila svoje pozície predovšetkým vo východných častiach NSR, niekde dokonca výrazne (v Sasku – Anhaltsku o vyše 11 %). FDP bola po voľbách oslabená nielen na spolkovej úrovni, ale i na krajinskej, kde si udržala zastúpenie len v siedmych krajinských parlamentoch. Pravicoví republikáni, hoci im predvolebné prieskumy predpovedali zisk v rozmedzí 4 – 5 % nakoniec prepadli a dosiahli len 1,9 % na federálnej úrovni. Posilnenie opozície v krajinských vládach sa teda prejavilo aj v Spolkovej rade, kde SPD dosiahla väčšinu. V piatich krajinách dokonca vznikli, alebo pokračovali čisto sociálnodemokratické vlády (Sársko, Severné Porýnie-Vestfálsko, Braniborsko, Dolné Sasko, Šlesvicko-Holštýnsko). Pre porovnanie, len v dvoch krajinách existovali po roku 1994 čisto kresťanskodemokratické, resp. kresťanskosociálne vlády (Sasko, Bavorsko). Prakticky medzi oboma komorami došlo k mocenskému patu, pretože sociálni demokrati získali možnosť blokovať zákonné predlohy Spolkového snemu. Celkový neúspech sociálnych demokratov spočíval v tom, že vzhľadom na výsledky volieb do Spolkového snemu im ich zisky nedokázali zabezpečiť prevzatie moci v berlínskej vláde. Ináč dopadli voľby do Európskeho parlamentu.[vii]
Pokles sily CDU/CSU bol analyzovaný z viacerých pohľadov. Vo všetkých analýzach bolo na prvom mieste poklesu popularity CDU/CSU zdôraznené predvolebné vyhlásenie kancelára, v ktorom vyjadril zámer nekandidovať v ďalších voľbách (rozumej 1998), čím nielen poškodil CDU, ale zároveň z otázky nástupníctva urobil jednu z hlavných predvolebných politických tém, čím poškodil aj svoju vlastnú vodcovskú pozíciu. Do kritiky sa CDU/CSU dostala aj kvôli nejasnosti vlastnej sociálno-ekonomickej koncepcie. Kritická bola otázka prestavby nemeckého sociálneho štátu, po ktorej volala značná časť podnikateľskej sféry a ekonómov (najvýraznejšie predseda Zvätu podnikateľov Klaus Murmann), avšak na druhej strane tu bol tlak verejnej mienky, ktorá sa výhod veľkorysého sociálneho systému nechcela vzdať. Bez ohľadu na tieto skutočnosti, bol v novembri 1994 po úspešných parlamentných voľbách, aj napriek výraznému poklesu parlamentnej väčšiny, ktorá sa znížila na 10 hlasov, H. Kohl na straníckom zjazde v Bonne opäť zvolený aj do funkcie predsedu CDU. Rovnako tomu bolo aj 21. októbra 1996 v Hannoveri, kde ho do funkcie predsedu strany zvolili už po dvanásty raz.[viii] Supervolebný rok však nijako neposilnil stabilitu Nemecka, ktoré nutne potrebovalo reformy.
Prvé strety opozície a vládnej koalície v novozvolenom Bundestagu na seba nedali dlho čakať. Vyvolali ich návrhy ministra financií Thea Weigla, ktorý predložil plány na reformu dane z príjmu. Podľa filozofie tejto úpravy progresívne zdanenie uplatnil tak, že bolo nakoniec vyššie u nižších ako u vyšších príjmov, pričom stanovil existenčné, t. j. nezdaniteľné minimum na 12 000 DEM u slobodných, resp. 24 000 DEM u ženatých ročne. Proti tomu sa postavila nielen celá ľavicová opozícia, ale aj časť CDU a parlament návrh neprijal. Podobne kontroverzne dopadli aj ďalšie vládne návrhy – na odbúranie štátnych ťažobných subvencií, na zníženie sociálnych podpôr, na obmedzovanie tarifných dohôd atď. Pre opozičné politické subjekty, predovšetkým pre SPD, sa v rokoch 1995-1996 naskytla šanca politickej iniciatívy. Predseda SPD Rudolf Scharping sa vzdal funkcie predsedu krajinskej vlády v Porýni – Falcku a plne svoje úsilie koncentroval na upevnenie vnútornej jednoty v personálnych i programových otázkach vlastnej strany. Napriek predvolebným sľubom kancelára H. Kohla o naštartovaní ekonomiky a následnom poklese nezamestnanosti, sa hospodárska situácia ani zďaleka nezlepšovala. Aj keď hospodárstvo naozaj rástlo (v rokoch 1994 približne 3 %, ale v r. 1995 sa spomalil na 1,2 %), na trh práce to malo len minimálny dopad. V nemeckej ekonomike nastal stav, kedy sa hospodársky rast neodrážal vo vzniku nových pracovných miest, ale viedol k vyššej produktivite práce, ktorá tento rast zabezpečovala.
V roku 1996, teda v polovici volebného obdobia, kedy sa vlády tradične najviac odvažujú vykonávať reformy, sa Nemecko nachádzalo v ťažkej situácii. Nezamestnanosť prekročila 4 miliónovú hranicu (t. j. 10 % „magickú“ hranicu), rast HDP poklesol pod 1 % a hospodárska obnova NDR stále neprinášala výraznejšie ekonomické úspechy.[ix] Kohlova vláda netajila, že rozsiahlu sociálnu sieť, veľkorysé nemocenské a sociálne zabezpečenie a podpory v nezamestnanosti už nemožno zaplatiť, a zároveň už nie je možné, viesť politiku vyrovnávania rozdielov medzi východnými a západnými krajinami.
V roku 1996 vznikli vhodné okolnosti pre opozičné politické strany, pripraviť si vhodnú pozíciu do spolkových volieb v roku 1998. Konali sa totiž voľby do krajinských parlamentov v troch spolkových krajinách ( 24. marec 1996), menovite v Šlesvicku-Holštýnsku, Porýni-Falcku a v Bádensku-Würtenbersku. Z ich výsledkov vyplynuli závery, ktoré do budúcna mohli ovplyvniť politické dianie a vývoj v celej NSR. Jednoznačným víťazom, aj keď nie v absolútnom počte získaných hlasov sa stala FDP. Liberálom (vedeným predsedom strany Wolfgangom Gerhardtom a tajomníkom Guidom Wessterwellom) sa podarilo prelomiť sériu neúspechov v krajinských voľbách a zasadnúť vo všetkých troch krajinských parlamentoch. V Bádensku – Würtenbersku sa vďaka zisku cca 9, 6 % podarilo od vlády odstaviť SPD a vznikla koalícia, ktorá kopírovala celonemeckú vládnu koalíciu. Napriek tomu, že SPD stratila hlasy aj v ďalších dvoch krajinských parlamentoch, ostala tam stranou najsilnejšou. Zatiaľčo opozícia vyšla z volieb oslabená, strany vládnej koalície si svoje postavenie upevnili, aj keď v Spolkovej rade sa to prejavilo minimálne a SPD si udržala jednouchú väčšinu.
[i] K problematike vývoja po zjednotení z pohľadu vývoja politickej kultúry, spoločenských tried a náboženskej problematiky pozri bližšie: Greiffenhagen, S. – Greiffenhagen, M.: Ein schwieriges Vaterland. Zur politischen Kultur im vereinigten Deutschland. Leipzig: List Verlag, 1993.
[ii] K politicko-ekonomickej situácii pred volebným rokom 1994 v NSR pozri: Utitz, B.: Německo před osudným rokem. In: Mezinárodní politika 2/1994, s.4.-8. a tiež Šonka, J: Rozdílní sousedé. Na okraj zářijových voleb v Bavorsku a Sasku. In: Mezinárodní politika 9/1994, s. 13.-14.
[iii] Okrem Romana Herzoga (CDU) na funkciu Spolkového prezidenta kandidovali aj Johannes Rau (SPD) dlhoročný predseda krajinskej vlády v Severnom Porýni-Vestfálsku a Hildegarda Hamm-Bucherová, kandidátka FDP.
[iv] K problematike a špecifikám pravicovému extrémizmu v NSR pozri bližšie: Jesse, E.: Ref.3, s. 182 -187 a Greiffenhagen, S. – Greiffenhagen, M.: Ref. 87, s. 140-155.
[v] K výsledkom volieb 1994 pozri bližšie: Müller, A.: Německý „Superwahljahr „ a jeho dúsledky. In: mezinárodní vztahy 1/1995, s. 33-42., ďalej Utitz, B.: Německo už není co bylo. Nemecké politické spektrum po volbách. In: Mezinárodní politika 12/1994, s. 6-9. a k štatistickým výsledkom federálnych, krajinských i obecných volieb 1994 pozri: Statist. Bundesamt, Dezember 1994.
[vi]Veselý, J.: PDS a SPD po volbách do Bundestagu 1994. In: Mezinárodní politika 12/1994, s. 10-11.
[vii]V priamych voľbách do Európskeho parlamentu (12. 6.), do ktorých Nemecko delegovalo 99 poslancov, bola situácia podstatne odlišná. CDU/CSU získala 38,8 % hlasov, SPD 32,2 % hlasov. Najprekvapivejším výsledkom bol zisk 10,1 % hlasov pre Zelených a zisk 7, 1 % pre pravicových Republikánov. Najväčším paradoxom bol zisk 4,1% pre FDP, teda strany, ktorá mala vo vláde post ministra zahraničných vecí.
[viii] Katuninec, M. : Ref. 28, s. 193.
[ix] Minister hospodárstva Günter Rexrodt z dôvodu obrovských finančných subvencií, ktoré obhajoval pred Európskou komisiou, prezentoval názor, že krajiny bývalej NDR ešte aj v roku 1996 spotrebujú ročne o 200 miliárd mariek viac, ako sami produkujú. V bývalej NDR presahovala dlhodobá nezamestnanosť 15 % a produktivita práce robotníka v bývalej NDR dosahovala asi polovicu produktivity priemeru EÚ. Pozri bližšie: http//: www.bundesbank.de
ilustračné foto: http://pixabay.com/sk/bundeskanzleramt-vl%C3%A1da-berl%C3%ADn-203931/
