Keď bolo jasné, že bombardovanie neprinúti Miloševiča k zastaveniu represálií v Kosove, dospeli členské krajiny NATO k poznaniu, že niekde ich odhady neboli úplne správne. V apríli sa čoraz viac ozývala otázka, ako skončiť vzniknutú vojnu? Ani jednej členskej krajine po ekonomickej stránke nevyhovovalo dávať milióny na vojnu a to ešte v prípade, kedy náklady na realizáciu celej operácie boli plánované len z pohľadu jej rýchleho ukončenia.
Diplomatická cesta vedúca k zastaveniu útokov
Keď bolo jasné, že bombardovanie neprinúti Miloševiča k zastaveniu represálií v Kosove, dospeli členské krajiny NATO k poznaniu, že niekde ich odhady neboli úplne správne. V apríli sa čoraz viac ozývala otázka, ako skončiť vzniknutú vojnu? Ani jednej členskej krajine po ekonomickej stránke nevyhovovalo dávať milióny na vojnu a to ešte v prípade, kedy náklady na realizáciu celej operácie boli plánované len z pohľadu jej rýchleho ukončenia.
Od prvých dní začalo Rusko vyvíjať diplomatické aktivity na ukončenie bombardovania. Na nápad využiť Rusko ako sprostredkovateľa jednaní s Belehradom prišiel francúzsky prezident. Jevgenij Primakov podnikol cestu do Belehradu už 30. marca, s cieľom nájsť prijateľné riešenie, ktoré by zastavilo ďalšie bombardovanie. Výsledkom rokovaní podľa ruského premiéra bol fakt, že Miloševič vyslal Aliancii dôležitý signál, že je pripravený ku kompromisu. Povedal, že je ochotný stiahnuť svoje vojská z Kosovo okamžite potom, ako Aliancia zastaví útoky.[1] NATO však požadovalo presne opačný postup. Táto situácia sa stala charakteristickou pre celé obdobie vyjednávania Belehradu s Alianciou. Ani jedna strana nebola ochotná urobiť prvý krok. Zo strany NATO to bol v nemalej miere dôsledok nedôvery Miloševičovým sľubom, ktoré predtým toľkokrát nedodržal. Reakciou Ruska na neúspešnú misiu Primakova bolo rozhodnutie o vyslaní vojnových plavidiel do Stredomoria. I napriek vznikajúcej spolupráci jednotlivých mocností ešte stále nedošlo ku konsenzu v rámci Bezpečnostnej rady OSN. Na jednej strane stáli členské štáty NATO, na druhej strane Rusko a Čína. I keď Rusko vyvíjalo aktivity smerom k Belehradu, ale i k členským štátom NATO, stále trvalo na pôvodných stanoviskách, v ktorých odsúdilo vojenskú akciu, ktorá bola jednoznačným porušením Charty OSN. K situácii sa vyjadril aspoň generálny tajomník OSN Kofi Annan. Ten ospravedlnil použitie sily slovami: „Pokiaľ diplomacia zlyhala, môže byť použitie sily niekedy legitímne. Do každého takéhoto rozhodnutia by však mala byť zapojená Bezpečnostná rada.“[2] „Oživenie“ situácie priniesla žiadosť Belehradu o pripojenie Juhoslovanskej zväzovej republiky k zväzu Ruska a Bieloruska. Tento krok mal zabezpečiť Juhoslávii určité, aspoň minimálne bezpečnostné záruky i napriek tomu, že prípadné prijatie by trvalo minimálne pol roka. I napriek tomu, že možnosť pripojenia k zväzu vysokí predstavitelia Ruska a Bieloruska vylúčili, aspoň v dobe trvania konfliktu, ruská Duma schválila pripojenie Juhoslávie k Rusko – Bieloruskému zväzu a doporučila prezidentovi a vláde, aby zahájili prejednávanie príslušných politických a medzinárodných aspektov.[3]
Na diplomatické aktivity Ruska neskôr zareagovala Spolková republika Nemecko. V tomto čase začala zvyšovať svoju aktivitu na diplomatickej scéne a prišlo so svojou verziou riešenia vzniknutej situácie. Minister zahraničných vecí Joschka Fischer navrhol Moskve a Rade NATO rozmiestniť medzinárodné sily v Kosove za účasti Ruska. Podľa tohto plánu malo NATO na 24 hodín zastaviť útoky, aby umožnila stiahnutie srbských ozbrojených síl, potom sa tam mali presunúť medzinárodné jednotky s výraznou participáciou Ruska a neskôr sa mala ustanoviť správa OSN nad separatistickou juhosrbskou provinciou. Rusko na tento návrh reagovalo kladne, zato Belehrad odmietol každú prítomnosť ozbrojených jednotiek na svojom území bez rozdielu mandátu a odmietol jednania počas trvania leteckých útokov.
Medzníkom diplomatických snáh sa dá nazvať stretnutie štátov G – 7 a Ruska v Bonne. Na tomto stretnutí sa osem štátov dohodlo na nasledujúcom dokumente, ktorý obsahoval hlavné princípy riešenia vojny v Juhoslávii a ktorý predstavoval východiskové tézy pre rezolúciu
Bezpečnostnej rady. Dokument obsahoval požiadavku na:[4]
- Okamžité a dokázateľné ukončenie násilia a represií v Kosove,
- stiahnutie vojsk, policajných a polovojenských síl z Kosova,
- rozmiestnenie účinnej medzinárodnej civilnej a bezpečnostnej prítomnosti v Kosove, schválenej Organizáciou spojených národov, schopnej zaručiť dosiahnutie spoločných cieľov,
- zriadenie dočasnej správy pre Kosovo, o ktorej rozhodne Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov, a ktorá bude schopná zaistiť podmienky pre mierový a normálny spôsob života pre všetkých obyvateľov Kosova,
- bezpečný a slobodný návrat utečencov a a neobmedzený prístup všetkých humanitárnych pomocných organizácii do Kosova,
- politický proces, vedúci k prijatiu dočasnej rámcovej dohody, ktorá by zaistila Kosovu dostatočnú samosprávu a bude úplne reflektovať dohodu z Rambouillet, zásadu zvrchovanosti a územnej celistvosti Juhoslávie i ostatných štátov v oblasti a demilitarizáciu Kosovskej oslobodzovacej armády,
- komplexný prístup k ekonomickému rozvoju a stabilizácii kosovskej oblasti.
V tejto dohode sa podarilo stanoviť charakter medzinárodných síl, ktoré by mali po skončení konfliktu v Kosove vystriedať srbské jednotky. Práve v tejto otázke panovali medzi Ruskom a krajinami NATO najväčšie rozpory. Na margo zloženia jednotiek v Kosove americká ministerka zahraničných vecí Madelaine Albrightová vyhlásila: „Spojené štáty a NATO musia byť jadrom medzinárodnej bezpečnostnej prítomnosti v Kosove.“[5] Rozdielne názory medzi Ruskom a štátmi NATO ale i naďalej pretrvávali, a to hlavne v otázke prerušenia bombardovania. Juhoslovanská zväzová republika bola ochotná akceptovať väčšinu bodov obsiahnutých v dokumente prijatom krajinami G – 8, až na rozmiestnenie ozbrojenej medzinárodnej misie.
V Bonne sa uskutočnilo posledné kolo rokovaní, na ktorom sa stretol osobný Jeľcinov zmocnenec Viktor Černomyrdim, fínsky prezident Martti Ahtisaari a americký vyjednávač Strobe Talbott. Výsledkom ich jednania bol 10 bodový dokument, vytvorený na princípoch dokumentu prijatého skupinou G – 8. S týmto dokumentom pricestovali 2. júna 1999 Černomyrdin a Talbott do Belehradu a predložili ho juhoslovanskému prezidentovi. Výsledkom ich spoločnej schôdzky bolo prijatie tohto dokumentu juhoslovanským prezidentom. Oficiálnu formu záverom dohodnutým medzinárodným spoločenstvom a srbským prezidentom dal srbský parlament 3. júna 1999, ktorý dokument v celom jeho znení schválil[6]. Dokument okrem základných zásad obsiahnutých v dohode G – 8 zahŕňal i:
- po odsune bude určitému počtu juhoslovanských a srbských pracovníkov umožnený návrat k plneniu týchto funkcií:
- na základe rozhodnutia BR OSN vytvoriť dočasnú správu, ktorá umožní ľuďom v Kosove podstatnú autonómiu v rámci JZR,
- medzinárodná bezpečnostná prítomnosť s podstatnou účasťou NATO musí byť rozmiestnená po jednotným vedením a kontrolou,
- zabezpečovať spojenie s medzinárodnou civilnou misiou,
- označovať a čistiť mínové polia,
- udržiavať prítomnosť v srbských historických objektoch,
- udržiavať prítomnosť na hlavných hraničných prechodoch.[7]
Nedokonalosťou tejto dohody bolo, že i keď zakotvovala autonómiu pre Kosovo, nestanovovala žiadne podmienky, ani časový mechanizmus, na základe ktorého by sa vyriešil dlhodobý status Kosova do budúcnosti. Každopádne to bol úspech diplomacie, na ktorom sa nemalou mierou podieľalo Rusko, ktoré ukázalo, že ani podpora Srbsku nie je bezhraničná.
[1] Události ČT 1, 30.3. 22:00, 1999,www.geocities.com/Paris/Parc/3982/Kosovo/cz-tv4.html, doslovný prepis.
[2] Tamtiež, 6.4. 19:15, 1999.
[3] Smith, M. A., Kosovo – Background and Chronology, In.: Conflict studies research Centre, London 1999, s. 9 .
[4] Prohlášení předsedajícího O závěrech schůzky ministrů zahraničí skupiny G – 8, In: Mezinárodní politika č. 6/99, s. 31.
[5] Události ČT 1, 6. 5. 19:15 , 1999, 19:15, www.geocities.com/Paris/Parc/3982/Kosovo/cz-tv5.html, doslovný prepis.
[6] War in the Balkans, Balkans Report no. 61, International Crisis Group Balkans ,Belehrad 1999, s. 7 .
[7] Tamtiež.
