Krehká deľba moci medzi náboženskými komunitami, právne zakotvená v ústave z roku 1926, predovšetkým medzi maronitskými kresťanmi, šíitmi a sunnitmi bola časovanou bombou stability politického systému v krajine.
Na začiatku boli Francúzi
Libanon sa geograficky nachádza na pobreží Stredozemného mora, ktoré ho obmýva zo západu v oblasti tzv. úrodného polmesiaca alebo Levanty. Na severe a severovýchode hraničí so Sýriou, na juhovýchode s Jordánskom a na juhu s Izraelom. Táto poloha predurčila krajine pohnuté dejiny, a to do takej miery, že na svete je len málo podobných geopolitických oblastí, v ktorých sa pretína toľko etnických, náboženských a politických záujmov ako práve tu.
Po prvej svetovej vojne a zániku Osmanskej ríše si Británia a Francúzsko oblasť Úrodného polmesiaca rozdelili a spravovali ich pod mandátom Spoločnosti národov. Zmluvným základom takéhoto rozdelenia bola Sykes-Picotova dohoda z mája 1916, ktorá medzi Francúzsko, Britániu a Rusko rozparcelovala územie Osmanskej ríše. Francúzske velenie si zabezpečilo svoje pozície už v októbri 1917, keď ich vojská sa vylodili v Bejrúte. V Damašku došlo medzitým k zosadeniu krátko trvajúcej profrancúzskej vlády Saída al-Džazáirího emírom Fajsalom (30. 9. 1917), deň na to Damašk obsadili Briti. V kontexte následovného delenia vplyvu oboch európskych veľmocí v oblasti, analogicky s výsledkami vojny, britská vojenská správa už v novembri 1918 priznala francúzsky nárok sýrskeho a libanonského pobrežia a Kilíkie. Základom toho bolo spoločné prehlásenie Veľkej Británie a Francúzska zo 7. novembra 1918, ktoré, o.i. sľubovalo zriadenie národných vlád v oblasti Blízkeho východu. Veľká Británia tak aj učinila a k 1. novembru 1919 stiahla svoje vojská zo Sýrie. Francúzi sa z oblasti neponáhľali. Do oblasti postupne začal prenikať aj vplyv ostatných veľmocí. Okrem iných to boli predovšetkým Spojené štáty.
Rastúci americký vplyv v oblasti a skutočný záujem potvrdila vyšetrovacia komisia Spojených štátov, ktorej úlohou bolo zistiť postoj obyvateľstva ku vznikajúcej francúzskej správe oblasti. Komisia pod vedením diplomatov H. C. Kinga a C. R. Crana na základe analýzy v júni 1919 konštatovala, že len časť kresťanského obyvateľstva príjma francúzsku správu pozitívne. Ešte nižšiu podporu tunajších organizácii mala eventuálna správa Veľkej Británie, resp. USA. Veľmi podstatným bol postoj emíra Fajsala, ktorý po tlaku Londýna i Paríža prijal koncom roka 1920 princíp francúzskeho mandátu nad Sýriou a taktiež súhlasil s oddelením Libanonu. Táto jeho „ústretovosť“ dopomohla k jeho zvoleniu za kráľa nezávislej Veľkej Sýrie, ku ktorému došlo 4. marca 1920 na zhromaždení sýrskeho Ústavodarného zhromaždenia. Jeho napäté vzťahy s Francúzmi nakoniec viedli k otvorenému stretu a po ťažkom boji Francúzi pod zámienkou aplikácie mandátu obsadili Damašk. Fajsal bol nútený újsť do Palestíny. Na niekoľko mesiacov nastalo v krajine mocenské vákuum, ktoré ukončila až správna reforma franc. vysokého komisára Gourauda v októbri 1920.
Francúzi sa rozhodli im zverené územia rozdeliť na dve republiky (1920), a to na Libanon a Sýriu.
Korene moderného Libanonu
Názov Libanon bol po 4 storočiach osmanskej vlády pririeknutý nie presne stanovenému územiu na východnom pobreží Červeného mora, v oblastí pohoria Libanon. Tu predtým existujúci sandžak nahradil tzv. Veľký Libanon s trojnásobne väčšou rozlohou. Vláda v novozriadenej republike bola charakteristická svojim konfesionalizmom, čo odrážalo dôležitosť náboženskej otázky v libanonskej politike. Krehká deľba moci medzi náboženskými komunitami, právne zakotvená v ústave z roku 1926, predovšetkým medzi maronitskými kresťanmi (kresťanské komunity na Blízkom východe a v sev. Afrike, ktoré sa odvolávajú na svojho zakladateľa Mar Marona), šíitmi a sunnitmi bola časovanou bombou stability politického systému v krajine. Tento „postkoloniálny“ systém nielenže zabetónoval postavenie kresťanov a kresťanských spoločenstiev ako dominantnej komunity, no preferoval maronitov aj v obsadzovaní postov v štátnej správe. Konfesionálne rozpory však katalyzoval všeobecný odpor voči francúzskej správe. Silné postavenie prosýrskych skupín nachádzali podporu v sýrskych politických silách požadujúcich zjednotenú sýrsko-libanonskú republiku. To v roku 1930 viedlo k pozastaveniu platnosti ústavy, čím prezidenta Dobbása reagoval na požiadavku moslimov (reprezentovanými Muhammadom Džisrom) spojenia so Sýriou. Na báze odporu voči vonkajšej zvrchovanej moci v krajine predstavitelia najväčších náboženských skupín v krajine postupne našli spoločnú platformu boja za nezávislosť krajiny. V roku 1936 založil libanonský minorita Pierre Džumajjíl krajne pravicovú libanonskú Falangu. Táto organizácia vykonávla činnosť zameranú na dosiahnutie Libanonskej nezávislosti. Nádej na jej získanie svitla v roku 1936, keď v novembri tohto roku libanonský prezident podpísal francúzsko-libanonskú spojeneckú zmluvu s platnosťou na 25 rokov. Táto zmluva garantovala libanonskú nezávislosť do troch rokov od jej podpisu. Na druhej strane zakotvovala neobmedzené časové pôsobenie francúzskych vojsk v krajine. V roku 1937 došlo k opätovnému zavedeniu ústavy z roku 1926. Podľa nej patrila funkcia prezidenta do rúk kresťanov, čo vyvolávalo odpor moslimských skupín a bolo príčinou politickej nestability pretavujúcej sa do vládnych kríz. V r. 1943, v predvečer získania nezávislosti, rokovali vedúci predstavitelia komunít o vytvorení neformálneho „Národného paktu“. Zmluva zaručovala kľúčové vojenské pozície a úrad prezidenta maronitom, post premíera sunnitským moslimom, predsedu parlamentu šíitskym moslimom a pozíciu náčelníka generálneho štábu drúzom (prísl. jednej zo šítskych siekt obývajúcich juh Sýrie a Libanonu) V septembri 1943 bol za libanonského prezidenta zvolený Bišára al- Chúrí. Pár dní na to libanonský parlament anuloval ústavné články, ktoré obmedzovali štátnu suverenitu. Francúzsky zástupca nariadil zatknutie libanonskej elity, čo však vyvolalo masový odpor a viedlo k militarizácii odporu. Francúzi, zamestnaní vlastnými problémami a bez energie rázne zasiahnúť prezidenta a vládu prepustili. Pre Libanon nastalo niekoľkoročné obdobie, počas ktorého museli uhájiť vlastnú nezávislosť, predovšetkým voči Sýrii. S ukončením druhej svetovej vojny mocnosti, predovšetkým Francúzsko a Veľká Británia, v snahe zachovať si v oblasti dominantný vplyv podmienili stiahnutie sa zo Sýrie a Libanonu vytvorením „organizácie kolektívnej bezpečnosti v celej oblasti“, čím vlastne zakonzervovali stav ich vojenskej prítomnosti v oboch krajinách. Koordinovaná reakcia sýrskej vlády Sa dulláha al- Džabírího a libanonského kabinetu Rijáda as-Sulha sa odvolala k Rade bezpečnosti OSN. Rozhovory, predovšetkým vďaka tlaku USA, raziacich politiku „konca európskych koloniálnych ríš“ a ZSSR, ktorý striehol na zlepšenie svojho geostrategického postavenia na Blízkom východe, priniesli posun vo francúzskom postoji.
Keď nezávislosť neprináša len slobodu
Dňa 3. marca 1946 nakoniec francúzska a libanonská vláda podpísali dohody o podmienkach odchodu. V apríli 1947, keď Libanon opustili posledné francúzske jednotky, sa definitívne ukotvilo nezávislé postavenie Libanonu ako zvrchovanej krajiny. Pobyt Francúzov skomplikovala predovšetkým majetko-právna otázka znárodňovania železníc a elektrárni, ktoré mal v rukách francúzsky kapitál. Francúzsko využívalo svoju vojenskú prítomnosť na vymáhanie „odškodného“, ktoré francúzske podniky požadovali. Vo februári 1947 britská vláda uznala, že nie je schopná vlastnými silami riešiť palestínsky problém a oznámila, že „vráti“ Organizácii spojených národov mandát nad Palestínou. Práve palestínska otázka sa do budúcnosti stala jednou z hlavných determinantov vývoja v celej blízkovýchodnej oblasti. Libanon po získaní nezávislosti orientoval svoju politiku na upevnenie svojich väzieb s arabskými krajinami, ktoré sa snažil dopĺňať pevné väzby na západné krajiny. V prvej arabsko-izraelskej vojne sa Libanon angažoval na strane arabskej koalície, Izrael však svoju nezávislosť obhájil a snaha Libanonu zbaviť sa „palestínskeho syndrómu“ neuspela…
Celé 50. roky sa niesli v znamení ekonomických reforiem, rastúceho významu krajiny v medzinárodnej politike i obchodnej výmene. Významné postavenie si krajina získala v oblasti finančného, predovšetkým bankového kapitálu. Ekonomický vzostup ani nezávislosť však nedokázali eliminovať odpudivé konfesionálne tendencie. Napriek postupujúcej demokratizácii verejného a politického života v krajine, zavedeniu priameho hlasovacieho práva, ukotveniu volebného práva žien(1952) a reorganizácii súdnictva, náboženské napätie latentne driemalo. Ako na adresu Libanonu napísal Paul Kennedy (1993), „nedávny osud Libanonu neposlúžil ako príklad sektárskeho fanatizmu, ale je často považovaný za lekciu v otázkach politickej moci, z ktorej vyplýva, že silnejší pohltí slabšieho.“ Väčšina obyvateľstva sa omnoho viac identifikovala s náboženstvom ako so svojou štátnou príslušnosťou. Kresťanská elita sa stala tŕňom v oku stále početnejšieho moslimského obyvateľstva . Rast napätia vyvrcholil za úradovania prezidenta Kámila Šamúna v roku 1958. Po parlamentných voľbách napätie kulminovalo a vyplukla občianska vojna. Kresťania sa opierali o pomoc Veľkej Británie a Francúzska. Na strane moslimov stál násirovský Egypt, ktorý v podpore libanonských moslimov sledoval cieľ odplaty za Suezskú krízu. Prezident Šámun v napätej situácii požiadal Spojené štáty americké o ozbrojenú pomoc. Ideologicky túto intervenciu legitimizoval aplikovaním Eisenhooverovej doktríny, v ktorej sa Eisenhooverová administratíva zaviazala materiálne i vojensky zasiahnúť v prípade hrozby komunistickej expanzie. Tá v danej situácii, kedy okrem možnej intervencie Egypta hrozilo prenesenie irackej revolúcie aj do Libanonu, nebola až taká nepravdepodobná. V Libanone sa 15. 7. 1958 vylodilo 15 000 príslušníkov americkej námornej pechoty zo 6. stredomorskej flotily, ktorých zásah však situáciu ešte viac zdramatizoval. Libanonská armáda, ktorá chcela zabrániť eskalácii konfliktu, varovala americké velenie pred vstupom vojsk do Bejrútu. Diplomatické rozhovory (sprostredkované americkým vyjednávačom R. Murphym) vyústili do kompromisu. Libanonský parlament zvolil za prezidenta generála Fuáda Šihába, veliteľa libanonskej armády. Americká intervencia v Libanone sa stala predmetom rokovania Valného zhromaždenia OSN, ktoré prijalo rezolúciu o odchode amerických vojakov z krajiny pod dohľadom OSN. To sa stalo skutočnosťou do októbra 1958. Nová vláda s moslimskou väčšinou Rašída Karámího sa vrátila k politike neutrality. Tento stav zmobilizoval kresťanské politické sily a viedla k vzniku zjednotenej pravicovej kresťanskej opozície. Tvorili ju Národní liberáli, Národný blok a Libanonská falanga. Táto koalícia po obnovení zrážok, „tlakom z ulice“ dosiahla reorganizáciu vlády a paritné zastúpenie moslimského a kresťanského bloku v krajine. Táto „sektárska demokracia“ sa stala základom stability, ktorá opätovne upevnila politické inštitúcie, hospodársky vzostup a rozvoj všetkých sfér spoločenského života. Krajina si taktiež udržiavala odstup od rastúceho islamského hnutia a odmietla, počas vlády Abdalláha al-Jáfího, účasť v tzv. Islámskom pakte. Rozvoj finančníctva a turistického priemyslu v mestách ostro kontrastoval s úpadkom libanonského vidieka. Využili to ľavicové politické sily, ktoré ostro vystúpili proti pravicovému konzervativizmu maronitských strán. Bolo to zároveň obdobie, kedy v Libanone stúpal počet palestínsky utečencov, ktorí sa rozrástli na takmer tristo tisícovú komunitu. Palestínske hnutie vzbudzovalo sympatie veľkej časti tunajšieho moslimského obyvateľstva a po tom, čo si Organizácia pre oslobodenie Palestíny (ďalej len OOP)zvolila za svoje sídlo Libanon, sa Palestínčania stali dôležitou kartou v rukách radikálnych moslimov. Naopak, konzervatívne kresťanské skupiny videli v existencii ozbrojených palestínskych skupín, situovaných na južných libanonských hraniciach s Izraelom, narušenie štátnej suverenity. Vzájomné zrážky palestinských gerilových skupín a libanonskej armády ukončila káhirska dohoda z roku 1969, v ktorej vláda de facto akceptovala exteritoriálnu zvrchovanosť palestínskych ozbrojených skupín.
Druhá občianska vojna vypukla v apríli 1975. Stáli v nej proti sebe koalície moslimov a kresťanských falangistov. Boje postupne eskalovali a po roku bojov sa obraz krajiny radikálne zmenil. Ústredná bejrútska vláda stratila moc, hlavné mesto sa premenilo na rumovisko a krajina sa opäť stala terčom zahraničnej intervencie. Tentokrát do Libanonu vstúpili vojská Sýrie (máj 1976), ktoré obvinili libanonskú vládu z účasti na „cudzími mocnosťami organizovanom protipalestínskom spiknutí“ a obsadili vyše polovicu krajiny. Občianska vojna pokračovala a prerušovala ju len séria primerí a opätovných bojov. Podľa dostupných údajov, už počas prvého roka bojov padlo okolom 30 000 ľudí a ďalšie desaťtisíce boli zranené. Okolo 300 000 obyvateľov opustilo svoje domovy. Krajina sa vnútorne rozdrobila do enkláv pod nadvládou náboženských administratív. Najviac si svoje postavenie upevnili šíiti, ktorí sa medzičasom stali najpočetnejšou moslimskou komunitou v Libanone. Erózia centrálnej moci a všeobecný chaos bránili všetkým pokusom o politický zmier. Sýria si udržiavala v krajine svoj rozhodujúci vplyv, predovšetkým vojenskou okupáciou severných a centrálnych libanonských oblastí na východe krajiny.
Maroniti, od počiatku konfliktu rozvíjali kontakty s Izraelom, v ktorom videli spojenca v boji s islamskou väčšinou. V marci 1978 izraelské jednotky v mene likvidácie vojenských palestínskych základní stúpili na územie Libanonu. Je zaujímavé, že tak ako Sýria, tak aj Izrael svoju intervenciu na domácej pôde interpretovali ako realizáciu plánov na „Veľkú Sýriu“, resp. ako realizáciu legitímneho nároku Izraela na južné oblasti Libanonu, ktorý izraelskí politici už koncm 70. rokov označovali za teroristickú základňu. Dôsledkom tejto vojenskej akcie bolo posilnenie pozícii kresťanskej, tzv. „Južnej libanonskej armády“ v oblasti. K opätovnému vstupu izraelských jednotiek došlo v roku 1982, kedy sa cieľom izraelsko-maronitskej koalície stal Bejrút ako hlavný stan OOP. O mesto sa rozpútal ťažký, dva týždne trvajúci boj s nasadením izraelského bombardovacieho letectva, ktorý skončil stiahnutím jednotiek OOP z hlavného mesta a presťahovaním hlavného stanu palestínskej organizácie do Tuniska. Proizraelskej vláde Bašíra Džamaíla sa nepodarilo znovu integrovať a stabilizovať krajinu a sám Džamaíl zomrel zbraňou moslimského atentátnika. Atentát podráždil radikálne krídlo maronitských falangistov, ktorí svojou „pomstou“, vyvraždením stoviek Palestíncov v utečeneckých táboroch v Sabre a Šatíle (september 1982) za prítomnosti izraelských jednotiek, dohnali americkú administratívu k stiahnutiu amerických jednotiek, ktoré sa snažili pomôcť zabrániť eskalácii pozemných bojov. Američania revidovali svoj postoj k izraelskej aktivite v Libanone a diplomatickým tlakom prispeli k tomu, že do roku 1985 Izrael svoje jednotky z Libanonu stiahol späť za hranice. Nedocenili fakt, že silnelo postavenie Sýrie v krajine. Tým sa však Izrael z libanonskej politiky nestiahol úplne. Nové angažovanie sa v krajine spôsobili operácie radikálnych moslimských organizácii, operujúcich na libanonsko-izraelských hraniciach. Ich hlavným cieľom sa nestali len snahy o premenu Libanonu na islamský štát, ale predovšetkým likvidácia Izraela a obnovenie Palestíny v jej pôvodných hraniciach.
Libanon pod vplyvom Sýrie
Výsledok, ktorý konflikt priniesol, nemohol uspokojiť ani jednu z bojujúcich strán. Z vojenského hľadiska nastala koncom 80. rokov patová situácia. Kresťanské sily pod heslom vyhnania sýrskych jednotiek z krajiny, dokázal zjednotiť v priebehu roka 1989 generál Aúna (s podporou Izraela). Vojenská prevaha sýrskych vojsk však jeho odpor zlomila. Sám Aún sa po obkľúčení uchýlil na francúzskom veľvyslanectve v Bejrúte. Krajina sa ekonomicky prepadla aj v porovnaní so svojimi susedmi. Libanonská spoločnosť, unavená z dlhoročného konfliktu, začala prejavovať k politickému vývoju krajine apatiu. Jednotlivé konfesionálne skupiny nedokázali mobilizovať svojich stúpencov, aby pokračovali v boji. Prejavilo sa to napokon aj v rozpade kresťanského bloku a v skutočnosti, že sýrske jednotky, s americkou pomocou, nakoniec prinútili bojujúce strany zložiť zbrane. Vzniknutú situáciu právne odzrkadľovala tzv. Táifska mierová zmluva (1989), dosiahnutá medzi frakciami libanonského parlamentu, a to pod diplomatickým tlakom USA a Saudskej Arábie. Tá v podstate doplňovala štátnu zmluvu z roku 1943 s konfesionálnym systémom. Navyše, umožňovala moslimským zložkám spoločnosti rovnoprávne participovať na fungovaní parlamentu.(v 128 člennom Národnom zhromaždení patrí polovica kresiel moslimom a druhá polovica kresťanom, podobne v 30 člennom kabinete paritné zastúpenie oboch konfesií) V roku 1990 sa mohli opäť, po 2 desaťročiach , konať parlamentné voľby. Postavenie predsedu libanonskej vlády, funkcia tradične obsadená moslimom, sa posilnila na úkor prezidenta. Politické dohody však pokoj a kľud zbraní nepriniesli. Už na začiatku roku 1993 sa znova na území južného Libanonu obnovili boje medzi ozbrojenými kresťanskými milíciami a radikálnymi islamistami. V prvej polovica 90. rokov v podmienkách absencie silnej ústrednej vlády vzniklo podhubie umožňujúce vznik a existenciu radikálnych islamistických organizácií, z ktorých väčšina sa otvorene prihlásila k terorizmu. Tieto organizácie, ktoré síce majú spoločné náboženské korene v islame, je potrebné diferencovať z hľadiska ich štruktúry, participácie na politickom živote a organizačnej štruktúry. Niektoré z nich, ako napr. Amal, sa netajili svojou prosýrskou, iné zasa (Hizballáh) proiránskou orientáciou. V rámci moslimskej politickej reprezentácie v Libanone existuje úzka previazanosť politických a paramilitantných zložiek, ktorých kontakty na jednej strane dávajú týmto organizáciam legitímny charakter (ako politickým hnutiam), no na strane druhej slúžia ako zásterka ozbrojeného boja. V tomto zmysle typickou politickou stranou v Libanone je Amal (Nádej), ktorá vznikla ako polovojenské krídlo Hnutia vydedených, teda šíitskej politickej strany založenej v roku 1974. So zmenou politických pomerov v krajine sa strana od roku 1984 posunula od radikálnych islamských pozícii smerom k štandardnej politickej strane a jej vodca Nabíh Birrí sa stal predsedom obnoveného parlamentu po voľbách v roku 1992. Tento posun v orientácii a aj prostriedkoch presadzovania islamských požiadaviek bol príčinou, vďaka ktorej sa od Amalu postupne v priebehu 80. rokov odštiepil Hizballáh, Islamský Amal, Veriaci odboj a ďalšie menšie radikálne skupiny. Práve Strana božia- Hizballáh, s podporou Iránu (a to nielen finančnou, ktorá predstavovala desiatky miliónov USD, ale i vojenskou- stovky iránskych revolučných gardistov sa stali chrbtovou kosťou vojenských operácií Hizballáhu) sa transformovala na vysoko organizovanú a dobre vyzbrojenú skupinu na čele s fanatickými šíitskymi vodcami. Lokalizácia operácii Hizballáhu bola a je celkom logická- južné predmestia Bejrútu a južný Libanon. Samotná činnosť, náboženská orientácia v rámci islamu a teroristické akcie Hizballáhu by si vyžadovali stredne hrubú monografiu, Hizballáh sa stal významným fenoménom vzťahov na Blízkom východe nie len v smere Izrael – moslimské krajiny, ale i medzi jednotlivými moslimskými krajinami navzájom. V druhej polovici 80. rokov sa Sýria a Irán dostali do sporov ohľadom vplyvu v Libanone, čo viedlo k vojenským stretom prosýrskych a proiránskych skupín v krajine. K opätovnému zblíženiu Sýrie a Iránu došlo až koncom 80. rokov v súvislosti s rastúcou angažovanosťou Iraku v Libanone. V dôsledku mnohých politických (prosýrska prevaha medzi miestnymi moslimami), ale i geopolitických dôvodov (porážka Iraku vo vojne v Perzskom zálive, istá vyčerpanosť po iracko-iránskej vojne a následný pokles záujmu zo strany Iránu o vývoj v Libanone) si Sýria upevnila svoj vplyv v krajine. Napriek čiastkovým úspechom v obmedzovaní vzájomných útokov Hizballáhu a Izraela (júl 1993), boje opäť prepukli koncom roka 1994 a vyvrcholili 11.4 1996 v izraelskej odvetnej akcii za útok na Galileu – útokom na južný Bejrút v operácii „ovocie hnevu“. Nasledovala 16 mesačná pravidelná vojenská konfrontácia, ktorú nedokázala zmierniť ani činnosť tzv. Izraelsko-libanonskej monitorovacej skupiny (Izrael, Libanon, Sýria, Francúzsko, USA). Taktika Izraela vo vzťahu k Sýrii bola jasná. Od začiatku 90. rokov prebiehali diplomatickými kanálmi, predovšetkým za podpory USA Izraelsko – sýrske rozhovory o Golanských výšinách a o ukončení vzájomných sporov. Izrael sa snažil tlakom na Sýriu eliminovať operačné možnosti a podporu Hizballáhu. V tomto zmysle bola pozícia libanonskej vlády v súlade s rezolúciami OSN ( č.425 z roku 1978 a č.509 z roku 1982), ktoré jasne hovorili o požiadavke bezpodmienečného stiahnutia izraelskej armády z juhu Libanonu. Vedúci predstavitelia Libanonu dali jasne najavo, že aktivity Hizballáhu neodsúdia, pokiaľ sa Izrael definitívne nestiahne.
Kľúčom je Palestína
Napriek relatívnemu pokoju v krajine pretrvávajú problémy. Nezamestnanosť dlhodobo atakujúca 20 % a pokračujúce teroristické útoky odrádzajú potencionálnych investorov a turistov. Istý optimizmus predznamenáva pokles inflácie a permanetný, niekoľkoprercentný hospodársky rast v celej poslednej dekáde. K stabilizácii sa pokúšala prispieť aj OSN, keď v roku 2000 predostrela libanonskej vláde plán hraníc s Izraelom, (ktorý medzitým opustil južné libanonské pohraničné pásmo-). Navonok tak síce bola obnovená libanonská zvrchovanosť v oblasti, skutočnosť však bola taká, že iniciatívu v oblasti prebral Hizballáh. Navyše, od marca 2001 nastalo v libanonsko-izraelských vzťahoch ochladenie po tom, čo k problému terorizmu pribudol spor o vodné pramene a o pôdu. Konkrétne išlo o kritiku zo strany Izraela, že libanonská miestna správa v pohraničnej oblasti Wazzání neoprávnene prevázdkovala zvýšený odber pitnej vody z rovnomenného prameňa Wazzání, čím znižovali prítok do Izraela. Podobného rázu bola sťažnosť libanonského ministra zahraničných vecí Buaíza ohľadom odvozu pôdy Izraelom z pohraničných oblastí.
Parlamentné voľby v krajine v roku 2000 priniesli zmenu v zložení Národného zhromaždenia a znova vyniesli do kresla predsedu vlády Rafika al-Harírího, ktorý v tejto funkcii pôsobil aj v rokoch 1992-1998. Volieb sa zúčastnilo aj obyvateľstvo dvoch juholibanonských provincií, kde sa volebný proces neuskutočnil od roku 1972. Z volieb vyplynulo niekoľko jasných posolstiev, ktoré odvtedy môžeme pozorovať v libanonskej politike: redefiníciu libanonsko-sýrskych vzťahov, zväčšenie vplyvu Hizballahu v parlamente (z 9 na 12 členov, ktorí sa presadili v rámci spoločnej kandidátky Amal-Hizballáh). V prvej polovici roka 2003 premiér Harírí opätovne sformoval vládu a obhájil svoju funkciu, ktorú Národnému zhromaždeniu ponúkol z dôvodu politickej nestability.
Vyjadrenia amerických predstaviteľov o účasti Sýrie v podpore globálneho terorizmu zarezonovali aj tu a viedli k uvedomeniu si trpkej skutočnosti, že pokiaľ USA neprinútia Izrael vysporiadať sa s palestínskym problémom, zostane terorizmus a obete nadlho súčasťou každodenného libanonského života.
[1] Lexikón zemí 2003. Praha: Fortuna Print, 2002.
[2] Plechanová, B.- Fidler, J.: Kapitoly z dějin mezinárodních vztahú 1941-1945, Praha 1997.
[3] Lewis, B.: Dějiny Blízkeho východu. Nakl. Lidové noviny: edícia Dějiny státú
[4] Gombár, E.: Levantské státy a islamistické organizace. In: Mezinárodní vztahy 3/2002, s.90-97
ilustračné foto: pixabay.com
