Recenzia
V roku 2002 sa objavili dve publikácie dokazujúce, že región Blízkeho východu nemožno redukovať len na oblasť, v ktorej sa už viac ako pol storočia nedarí vyriešiť už viac ako pol storočia trvajúci izraelsko-palestínsky konflikt. Tak práca prof. Wannera Krvavý Jom Kippur. Čtvrtá a pátá arabsko-izraelská válka ve světové politice ako aj JUDr. Čejku Judaismus, politika a Stát Izrael dokazujú, že nevyriešených otáznikov v danom regióne je nepochybne viac.
Wanner, Š.: Krvavý Jom Kippur. Čtvrtá a pátá arabsko-izraelská válka ve světové politice. Libri, Praha, 2002.
Čejka, M.: Judaismus, politika a Stát Izrael. Mezinárodní politologický ústav, Brno, 2002.
Prof. Wanner vo svojom diele čitateľa fundovane a zároveň zrozumiteľne a prehľadne oboznamuje predovšetkým s vojenskou históriou Blízkeho východu v rokoch 1967-1977. Dôraz kladie na izraelsko-arabsky konflikt, nevyhýba sa však ani vnútornej politike krajín v spomínanom regióne. Okrem Izraela, Sýrie, Libanonu či Egypta má tak čitateľ možnosť oboznámiť sa s vnútropolitickou situáciou uvedeného desaťročia i v krajinách ako Jordánsko, Lýbia, Jemen či Saudská Arábia. Súčasťou publikácie je i rozsiahly poznámkový a bibliograficky aparát, slovník skratiek a prílohy, v ktorých prof. Wanner porovnáva izraelské a arabské sily v roku 1973, sovietske a americké dodávky leteckými mostami počas Jomkippurskej vojny a pod.
Autor nezabudol ani na analýzu postoja OSN a vtedajších superveľmocí – USA a ZSSR. Zaoberá sa i činnosťou spravodajských služieb v tomto období.
Okrem úvodu a epilógu je kniha rozdelená na tri kapitoly. Už v samotnom úvode autor pripomína, že 4. a 5. izraelsko-arabská vojna nezasiahli do povedomia svetovej verejnosti rovnakou intenzitou. Prispel k tomu i fakt, že dodnes nie je presne stanovený začiatok štvrtej, tzv. „vyčerpávajúcej vojny“. Vedú sa spory o tom, či začala už v júni 1967, potopením torpédoborca Ejlat 21. 10. 1967 alebo až potom, ako Násir 27. 3. 1967 formálne zrušil prímerie. Podobne je to i s jej koncom, keďže prímerie zo 7. 8. 1970 bolo neustále spochybňované. Práve nejasné výsledky 4. arabsko-izraelskej vojny boli jednou z príčin vypuknutia ďalšieho vojenského konfliktu.
Autor sa v práci najskôr zameriava na obdobie Šesťdňovej vojny resp. na dni tesne po nej. Vymedzuje úlohu ZSSR a USA v danom regióne a dôraz kladie na sovietsku proarabskú politiku, ktorej snahou bolo odsúdiť Izrael ako agresora. Nevyhýba sa ani hodnoteniu politiky egyptského prezidenta Násira snažiaceho sa o hegemóniu v arabskom svete.
Jedným z dôsledkov tretej izraelsko-arabskej vojny bola rezolúcia 242 BR OSN, autorom označená za „majstrovské dielo diplomatickej neurčitosti“. Práve postoj k výsledkom Šesťdňovej vojny poukazuje na rozdelenie izraelskej politickej elity na holubice a jastrabov. Zatiaľ čo prvá skupina požadovala výmenou za mier návrat územia Egyptu a Sýrii a navrhovala vznik nezávislého, demilitarizovaného palestínskeho štátu v Gaze a na Západnom brehu, jastraby naopak požadovali ponechanie si územia.
Ako prof. Wanner upozorňuje, obdobie šesťdesiatych rokov je takisto obdobím renesancie palestínskeho nacionalizmu, ktorý však bol častokrát oslabovaný zvnútra, bojom jednotlivých skupín o dominanciu.
Pre Izrael mala Šesťdňová vojna i iné dôsledky. V auguste 1967 arabské krajiny na summite v Chartúme explicitne vyjadrili svoje stanovisko, keď prijali zásadu troch nie – neuznať Izrael, nerokovať s ním, neuzavrieť s ním mier. V rovnakom období bol Izrael intenzívnejšie vtiahnutý do studenej vojny. Napriek vojenskému víťazstvu sa stal ešte viac závislejší od administratívy prezidenta Johnsona. Okrem toho, krajiny socialistického bloku s ním prerušili diplomatické styky. Výnimkou bolo len Rumunsko
Už názov prezrádza, že cieľom vyčerpávajúcej vojny bolo pod stále rastúcim tlakom vyčerpať židovský štát. Prof. Wanner zdôrazňuje, že práve to bol typ vojny, ktorému sa chcel Izrael za každú cenu vyhnúť a tak na útoky reagoval stratégiou masovej odvety.
Práca upozorňuje na skutočnosť, že napriek izraelsko-arabským konfliktom je chybou považovať vzťahy medzi jednotlivými arabskými krajinami za bezproblémové. Príkladom je kríza v Jordánsku na začiatku sedemdesiatych rokov.
Násirov nástupca Sadat sa spočiatku snažil o získanie podpory zo strany USA na oživenie mierového procesu. Vzhľadom na skutočnosť, že USA a Izrael boli tesne zomknutí, neprinieslo jeho úsilie výraznejší efekt. Egypt tak i naďalej pokračoval v príprave na prípadnú ďalšiu konfrontáciu a snažil sa o získanie dodávok zbraní zo ZSSR. Autor píše, že v tom istom čase sa Egypt začal zaoberať myšlienkou obmedzenej vojny a rozlúčil sa so sovietskymi vojenskými expertmi.
Vypuknutiu Jomkippurskej vojny, na ktorú Izrael nebol pripravený, predchádzal zložitý proces vzniku protiizraelskej koalície.
Samotnú Jomkippurskú vojnu autor rozčleňuje na štyri fázy. Prvou z nich boli dni 6. a 7. 10. 1973, keď Egypt a Sýria s veľkou prevahou útočili a Izrael sa im len snažil zabrániť v ďalšom postupe, čo sa mu napokon na sýrskom fronte i podarilo. Druhou fázou bol ôsmy až desiaty október, počas ktorých izraelské zálohy podnikli prvé protiútoky. Treťou časťou vojny sú podľa autora jedenásty až štrnásty október. V tých dňoch prebiehala izraelská ofenzíva na sýrskom fronte ako i neúspešný egyptský pokus o väčšiu pozemnú ofenzívu. Záverečná fáza trvala do 25. októbra 1973, keď si izraelský úspech na južnom, t.j. egyptskom fronte vynútil koniec vojny. Podobne ako v predchádzajúcich častiach knihy i v tejto autor podrobne rozoberá postoj USA, ZSSR a OSN, ktorá na udalosti reagovala známou rezolúciu 338 BR OSN. V období, ktoré nasledovalo, Kissinger prvý krát prišiel s koncepciu rozhovorov krok za krokom /tzv. step by step diplomacy/ a realizoval známu kyvadlovú diplomaciu. Prof. Wanner upozorňuje na skutočnosť, že Kissinger komplexné riešenie sporu vždy odmietal a považoval ho za „nedosiahnuteľný prelud“.
Výsledkom amerických aktivít bola bilaterálna mierová egyptsko-izraelská zmluva. Autor však v závere pripomína fakt, že k normalizácii izraelsko-arabských vzťahov v tomto období nedošlo.
S komplexným obrazom o úlohe judaizmu v politike Štátu Izrael a s citlivými otázkami úzko zviazanými s touto problematikou sa stretávame v práci JUDr. Čejku.
Okrem úvodu a záveru je kniha rozdelená na štyri kompaktné kapitoly. Aj jej súčasťou je bohatý poznámkový a bibliografický aparát. Rovnako v nej môžeme nájsť množstvo tabuliek a máp pomáhajúcich ozrejmiť problematiku.
Autor sa zameral na vzťah judaizmu a politiky v jedinom štáte, kde je judaizmus väčšinovým náboženstvom, v Štáte Izrael. Ako zdôrazňuje, Izrael má tak oveľa bližšie k judaizmu a k jeho špecifikám, zatiaľ čo väčšina svetových demokracií sa viac či menej opiera o kresťanstvo a jeho hodnoty. Judaizmus je tak oproti ostatným veľkým náboženstvám geograficky viazaný ku konkrétnemu regiónu. Autor vo svojej práci objasňuje nasledujúce problémy:
dôvody dosiahnutia a dodržiavania statusu quo v otázkach vzťahu štátu a náboženstva v Izraeli;
dopady tohto statusu quo na izraelskú spoločnosť a na stranícko-politicky systém;
jeho dopady na izraelsko-palestínsky konflikt.
V prvej kapitole sa Čejka venuje vzťahu medzi judaizmom a demokracoiu v Izraeli, resp. medzi judaizmom a jednotlivými štátnymi inšitúciami. Dostatočný priestor venuje úlohe štátnych náboženských inštitúcií a tradícií. Takisto sa zamýšľa nad vzťahom medzi Židmi a Arabmi. V tejto súvislosti pripomína charakteristiku D. H. Akesona, podľa ktorého je „Izrael veľkou demokraciou pre židov, avšak zďaleka nie tak pre kohokoľvek ďalšieho“.
Čejka pripomína, že pre vzťah medzi štátom a náboženstvom v Izraeli je jedným zo základných pojmov status quo, t.j., niektoré náboženské pravidlá platné pred vznikom Štátu Izrael ostali v platnosti bez toho, aby boli legislatívne zakotvené.
Náboženskej štruktúre izraelskej spoločnosti sa venuje druhá kapitola. Tá upozorňuje na skutočnosť, že konfliktnou líniou vo vnútri izraelskej spoločnosti nie je len vzťah Židov a Arabov, ale i vzťah ľavice a pravice, séfardských a aškenázskych židov a predovšetkým vzťah religióznych a sekulárnych Židov. Práve ten je hlavným sporom vo vnútri izraelskej židovskej spoločnosti. V prípade sporu ľavice a pravice autor kladie dôraz na skutočnosť, že v Štáte Izrael v tomto prípade nie je deliacou čiarou socioekonomická problematika, ale predovšetkým miera ochoty jednať s Arabmi a náklonnosť k územným ústupkom výmenou za mierové riešenie židovsko-arabského sporu.
Druha kapitola objasňuje i rozdiely medzi tzv. ortodoxnými a ultraortodoxnými židmi a skúma ich vzťah k sionizmu a k tradičnej židovskej kultúre.
Náboženským stranám v izraelskom stranícko-politickom priestore je venovaná tretia kapitola. Autor vymedzuje typológiu náboženských strán podľa viacerých kritérií a to podľa postoja k sionizmu, podľa miery zastúpenia Séfardov a podľa postoja k Arabom. Čejka neopomenul ani vývoj náboženských strán a zameral sa i na úlohu náboženských strán v rámci konfliktu ľavica-pravica.
Osobitnú pozornosť venuje vzťahu náboženských strán a pravicového radikalizmu a nesonistickým religióznym stranám. Stranám náboženského sionizmu sa venuje posledná časť tretej kapitoly.
Záverečná časť publikácie pojednáva o náboženskom radikalizme, resp. o vzťahu judaizmu a radikálnej pravice. Ako autor upozorňuje, židovská radikálna pravica sa vyznačuje religióznymi prvkami, príp. sa vo svojich programoch odvoláva na princípy náboženského sionizmu. Významnou súčasťou radikálnej pravice v Izraeli tak nie sú len politické strany, ale i rôzne politické hnutia /napr. hnutie Guš Emunim – Blok verných/ napojené na osadníkov či už na Západnom brehu alebo v pásme Gazy. Čejka sa nevyhýba ani kritickej analýze izraelskej osadníckej politiky. Poukazuje na rozpor tejto politiky s platným medzinárodným právom a pripomína, že rozmach osadníctva nebol zabrzdený ani po podpise mierových dohôd z Oslo.
V závere pripúšťa, že veľké konflikty budú izraelskú spoločnosť sprevádzať ešte dlho. Za slábnucí považuje spor medzi aškenázskymi a séfardskými židmi, naopak rozpor medzi sekulárnou a religióznou časťou izraelskej židovskej spoločnosti podľa neho pretrvá ešte niekoľko desaťročí. Nevylučuje ani, že niektoré zo spomínaných konfliktov nebude Izrael schopný vyriešiť nikdy.
Nakoniec pripomína, že riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu majú v rukách tak Izraelčania ako aj Palestínčania, naopak vyriešenie otázok okolo vzťahu demokracie a náboženstva je úlohou len pre izraelských Židov.
Záverom môžeme konštatovať, že tak práca prof. Wannera ako i JUDr. Čejku sú dielami prispievajúcimi k vytvoreniu si ucelenej mozaiky o príčinách, priebehu a dôsledkoch rôznych druhov konfliktov zviazaných s regiónom Blízkeho východu.
ilustračné foto: pixabay.com
