Tragický 11. september 2001 urobil zo Stredného východu kľúčový región zemegule. Od 9/11 sú k nemu USA pripútané nielen ekonomicky, ale aj bezpečnostne. Tisíce mŕtvych a ranených v ruinách WTO a Pentagonu boli šokujúcim prebudením: Ameriku už nedelí od útrap sveta široký oceán, je zraniteľná na vlastnom území.
Globálna vojna proti terorizmu (Global War on Terrorism, GWOT)
Koaličná vojna proti Afganistanu (október 2001) viedla k rýchlemu zničeniu hlavného sídla siete al-Kájda. Koalícia zaznamenala oslnivé letecké víťazstvo bez použitia pozemných síl, Severná aliancia, obdobne ako v Kosove KLA, zohrala úlohu pešieho vojska. Problémom bolo prvé poškodenie vzťahov s Európou v rámci NATO, ktoré Bushova administratíva po nástupe do funkcie začala sľubne, a to záväzkom pokračovať v reforme a rozširovaní Aliancie. USA odmietli ponuku pomoci od európskych štátov a do operácie začlenili len niekoľko spojencov, oficiálne pre krátkosť času na naplánovanie akcie. Veľvyslanec USA v NATO Nicholas Burns vo svojom rozlúčkovom prejave túto chybu priznal.
Národná bezpečnostná stratégia USA (september 2002) je stratégiou “národa vo vojne”.
Terorizmus je ústrednou, zjednocujúcou témou, predovšetkým katastrofický terorizmus na prieniku medzi terorizmom a ZHN: The gravest danger to freedom lies at the crossroads of radicalism and technology. Kapitola 5 formuluje doktrínu preventívneho úderu (skrátene Bushova doktrína). USA budú reagovať na bezprostrednú hrozbu: nations need not suffer an attack before they can lawfully take action to defend themselves against forces that present an imminent danger of attack. Použitie sily bude selektívne: will not use force in all cases to preempt emerging threats. Použitie sily nebude zneužité: nations [should not] use preemption as a pretext for aggression. […] The purpose of our actions will always be to eliminate a specific threat to the United States or our allies and friends. Takto vedená vojna je spravodlivou vojnou: The reasons for our actions will be clear, the force measured, and the cause just. Pri útoku na Irak bolo druhé kritérium dodržané, prvé a tretie sporné. Problém vyplýva zo zámeru, aby terorizmus definoval, čo Amerika na medzinárodnej scéne robí, čo je dôležité a čo je druhoradé. Hlavné pozitívum leží v nevynechaní kolektívneho (aj slovenského) záujmu. NBS otvára priestor pre konanie USA v kolektívnom záujme proti katastrofickému terorizmu.
Rogue states. NBS je štáto-centrická, zameriava sa na režimy štátov nepriateľských voči záujmom USA. Najväčšiu hrozbu NBS umiestňuje do prieniku darebáckych režimov, ZHN a terorizmu. Problém je v tom, že štáty už nie sú jediným zdrojom technológie: terorizmus rozvíjaním vlastného vedeckého potenciálu smeruje k autarkii.
Prax Bushovej administratívy ukázala dva ďalšie trendy.
Unilateralizmus vyplýva z vnímania vlastnej výnimočnosti, založenej na realite mocenskej rovnováhy v súčasnom svete. Amerika je exkluzívnym terčom teroristov ako symbol všetkého zlého, čo prináša globalizácia. USA sú schopné konať samostatne, keď sú životné záujmy v ohrození, vzhľadom na vojenský potenciál superveľmoci. Unilateralizmus zosobnil výrok MiO Donalda Rumsfelda: účel určuje koalíciu, nie naopak. Problém spočíva v globálnej povahe hrozby. Boj proti terorizmu si vyžaduje spoluprácu väčšiny aktérov vo svetovom politickom systéme a zahraničnopolitický egoizmus takejto spolupráci bráni. Navyše, z dlhodobého hľadiska budovanie koalícií škodí trvalým aliančným zväzkom, neposkytuje potrebnú legitimitu a nevedie k rovnomernejšiemu zdieľaniu nákladov.
Militarizácia zahraničnej politiky. Pentagon zohral ústrednú úlohu vo všetkých fázach irackého konfliktu. MZV USA bolo fakticky odstavené od plánovania postkonfliktnej obnovy. Prichádza k najväčšiemu nárastu výdavkov na obranu od Reaganových čias. V terminologickej oblasti bol boj proti terorizmu nazvaný “vojnou”. Problém: Výraz “vojna” navodzuje dojem, že
- a) víťazstvo nad terorizmom je možné,
NATO je v terminológii — a stanovení cieľov — konzervatívnejšie: deter, deny, disrupt and protect against terrorism. USA hovoria o víťazstve nad terorizmom: We will prevail.
- b) víťazstvo nad terorizmom bude mať vojenskú povahu.
Boj proti terorizmu si vyžaduje zapojenie širokého spektra nástrojov od policajnej spolupráce, cez diplomatický tlak, po ekonomickú integráciu.
Neokonzervatívna ideológia bola dominantným prúdom prvej Bushovej administratívy od útokov 9/11. Neokonzervatizmus poskytol východisko z krízy s praktickým návodom na ďalší postup. Hlavným exponentom bol Paul Wolfowitz a civilné vedenie Pentagonu, ktorí sú považovaní za architektov vojny proti Iraku. Neokonzervatizmus je kultom demokracie a vojenskej sily. Zameriava pozornosť americkej zahraničnej politiky na Stredný východ s kľúčovými štátmi Izrael a Irak. Obhajuje šírenie demokracie akýmikoľvek prostriedkami, vrátane zmeny politického režimu. Neokonzervatizmus nemá monopol, existuje pnutie v rámci Republikánskej strany s tradičnými konzervatívcami kissingerovskej školy. Medzi nich sa zaraďuje Condoleeza Rice a Colin Powell. Problémom idealizmu s globálnymi ambíciami je to, že naráža na obmedzené zdroje. Vnímanie USA ako agresívnej veľmoci, ktorá vnucuje svoj model zvyšku sveta, navyše vzbudzuje strach a nenávisť namiesto dôvery a autority.
Európska bezpečnostná stratégia lepšie vystihuje skutočnú povahu moderného terorizmu. Európa reagovala na islamský terorizmus neskoršie ako USA — útok na vlaky v Madride bol prvým úderom na starom kontinente. Korene terorizmu sú hlbšie ako nenávisť k Amerike: spôsobuje ho komplex kultúrnych a spoločenských faktorov v reakcii islamských spoločností a diaspór na globalizačný tlak. Džihád, sieť, globálnosť, utajenie, kult samovraždy: každý z aspektov medzinárodného terorizmu je samostatným problémom. V interakcii so Západom vládne dokonalá asymetria: zasahuje nielen prostriedky, ale aj myslenie. Záujmom západných armád je prežitie a minimalizácia strát, džihádista hľadá spásu v samovražde so smrtiacim účinkom na okolie. Prepojenia na terorizmus možno nájsť nielen v rogue states, ale aj ďalších: Saudská Arábia, Pakistan. Islamský teror vytvára pragmatické koalície s tradičnými, racionálnymi, teritoriálne založenými skupinami. Cieľom je vytvoriť svetový kalifát pod vládou šaríje zmenou režimov (“kolaborantských” vlád) v arabskom svete. Najväčším problémom medzinárodného terorizmu je nelegitímnosť (nezastupuje nikoho) a nekonštruktívnosť (neponúka reálnu spoločenskú alternatívu).
Východiská útoku na Irak
Zaradenie Iraku do kontextu vojny proti terorizmu pred samotným útokom je prinajmenšom sporné. Irak sa reálne stal “ústredným frontom vojny proti terorizmu” až po páde Husajnovho režimu. Do krajiny prúdia džihádisti zo zahraničia, iracké povstanie sa zglobalizovalo. Rastú počty džihádistov zo zahraničia
Obrátenie pozornosti na Stredný východ — epicentrum terorizmu — po víťazstve v Afganistane bolo prirodzené. Logickým ďalším cieľom však bol Irán, nie Irak. Podľa MZV USA je práve Irán „najaktívnejším štátnym sponzorom terorizmu”.[2] Prečo nie Irán? Irak bol vojensky ľahším cieľom: známy terén od vojny v Zálive (1991) a viac informácií o irackých ako iránskych programoch ZHN vzhľadom na činnosť inšpektorov. Do Iraku nás priviedla kombinácia ekonomického pragmatizmu a politickej ideológie. Ekonomický faktor: znížiť závislosť americkej/svetovej ekonomiky na saudskoarabskej rope. Z ideologického hľadiska sa neokonzervatizmus vyznačuje a) zahraničnopolitickým aktivizmom (dynamika), ktorý diktoval pokračovať vo vojenskej kampani a b) dlhodobým zameraním na Irak v geopolitických súvislostiach bezpečnosti Izraela. Psychologický faktor: komplex „nedokončenej vojny” Busha staršieho.
Irak bol dobrovoľnou vojnou (war of choice), pokračovaním hlavného zamerania Bushovej vlády na štáty, nie teroristické siete samotné. Hlavným problémom zásahu proti Iraku nebol vojenský faktor, ale legitimita: Irak nebol prirodzeným pokračovaním vojny proti terorizmu. V prípade Talibanu bola väzba na terorizmus — teda legitimita — oveľa jasnejšia. Prepojenie Husajnovho režimu na svetový terorizmus bolo verejnosti, Kongresu a „spojencom a priateľom Ameriky” vrátane Slovenska prezentované dodatočne.
Invázia do Iraku (marec–apríl 2003) viedla k zvrhnutiu režimu Saddáma Husajna. Kombinácia pozemnej invázie s letectvom — podporená slabosťou irackej armády — dosiahla maximálny efekt: nízke vojenské straty, minimálne škody na ropných poliach, nepoužité ZHN, nízke škody na životoch a majetku.
Problém 1: druhé poškodenie vzťahov v rámci NATO.
Časť Európy vedená Francúzskom a Nemeckom sa obrátila proti invázii, čo sa podpísalo na kríze v NATO ohľadne obrany Turecka. Navyše Turecko ako dlhoročný spojenec neumožnilo nástup americkej divízie zo severu, čo predstavuje zásadný vojenský poznatok, oslabuje hodnotu NATO z amerického pohľadu a podporuje hľadanie alternatív v rámci US Defense Posture Review.
Problém 2: vyhrať vojnu nestačí, treba vyhrať mier.
Nesporné pozitívum je v tom, že iracký režim už nie je hrozbou dovnútra ani navonok. Dnes je Iračanom lepšie ako za Saddáma Husajna, s medzinárodnou pomocou sa obnovuje diktatúrou a vojnou zničená krajina. Iracká ropa začala zásobovať stále rastúci svetový dopyt.
Bush II.
V predvolebnej kampani všetci demokratickí kandidáti kritizovali zavádzajúce argumenty vedúce k útoku na Irak, nezvládnutie postkonfliktnej fázy, Bushov unilateralizmus a z neho vyplývajúcu neúčasť spojencov na obnove Iraku. Vzhľadom na neúčasť demokratov vo vláde možno mnoho z tejto kritiky pripísať predvolebnej hyperbole. Demokrati hlasovali v Kongrese za útok na Irak a za dodatočné finančné balíky po ukončení vojny. Nemožno vylúčiť ani potvrdiť, že demokratický prezident by na Saddámov Irak nezaútočil. Vo volebnej kampani bol tichý konsenzus na zotrvaní v Iraku a pokračovaní „vojny proti terorizmu”. John Kerry nenavrhoval stiahnutie amerických vojsk, len lepšie riadenie obnovy Iraku a širšie zapojenie spojencov.
Z hľadiska volebnej taktiky senátor z Massachussetts nikdy nezvládol vysvetliť svoje vlastné protirečenia — hlasoval za útok na Irak, no proti dodatočnému finančnému balíku na Afganistan a Irak. To, že Bush lepšie zvládol úlohu „najvyššieho veliteľa ozbrojených síl” vo vojne proti terorizmu, bolo jedným z kameňov jeho volebného víťazstva.
Napriek volebnej porážke v prezidentských aj kongresových voľbách sa snažia demokrati prezentovať alternatívu v zahraničnej politike: cieľ rovnaký, metóda odlišná. Šírenie demokracie/trhovej ekonomiky je strategickým cieľom demokratov formulovaným v Lakeovej doktríne. Demokrati kladú dôraz na soft power (Amerika ako líder a morálna autorita svetového spoločenstva), multilateralizmus, zdržanlivosť v použití vojenskej sily. V najširšom zmysle sú tieto princípy bližšie európskym záujmom — pozri európska bezpečnostná stratégia — ako teória a prax (prvej) Bushovej administratívy.
9/11 však znamenal pre Ameriku radikálny zlom vo vnímaní vlastnej bezpečnosti a objektívny posun k unilateralizmu bez ohľadu na to, ktorá strana je pri moci. Navyše sa americký unilateralizmus nezrodil nástupom Busha do funkcie, ani 9/11. Hlavným dôvodom strategickej nezávislosti je štatút USA ako superveľmoci a garanta svetovej stability. Globálnej vojenskej prítomnosti možno pripísať odmietnutie Medzinárodného trestného súdu a dohovoru o protipechotných mínach. Najtriezvejšie odhady pred voľbami rátali s tým, že nástupom Kerryho sa zmení nie podstata, ale tón americkej politiky voči Európe. Väčšine Európanov by to bolo stačilo ako nový začiatok.
Obdobie prvej Bushovej administratívy bolo studeným mierom v transatlantických vzťahoch. Pred prezidentskými voľbami v USA európske denníky vyjadrovali väčšinovú mienku v Európe: Chceme Johna Kerryho! Svet konzervatívnej, náboženskej Ameriky — bašta Bushových stúpencov — je Európe cudzí. Boli výnimky, medzi ne patrila slovenská vláda.
Zdá sa, že v druhej Bushovej administratíve prichádza k doktrinálnym posunom, ktoré môžu mať zásadný dopad na metódy boja proti terorizmu. Nové trendy sa začínajú zjavovať v poslednom roku prvého volebného obdobia.
Terorizmus ako hlavná dlhodobá hrozba zostáva.
Šírenie demokracie je obsiahnuté najmä v prejave o Greater Middle East (február 2004),[3] inauguračnom prejave (január 2005) a Správe o stave Únie (február 2005). Novým heslom, ktoré zaznieva silnejšie ako predtým, je šírenie demokracie: vytvárať a podporovať demokratické hnutia a inštitúcie v každom štáte a kultúre s konečným cieľom ukončiť tyraniu v našom svete.[4] Teoretické východiská: demokracie proti sebe nevedú vojny (The advance of freedom will lead to peace.[5]), nepodporujú terorizmus a nepoužijú ZHN ako prostriedok prvého úderu (We seek the advance of democracy for the most practical of reasons: because democracies do not support terrorists or threaten the world with weapons of mass murder.[6]) Pozornosť je zameraná na „tyranie” — Irán, Severná Kórea, Kuba, Barma, Zimbabwe, Bielorusko (Condoleeza Rice, the outposts of tyranny) — a Sýriu. Inauguračný prejav nespomína terorizmus ani raz, ale slobodu 50-krát. Pod vplyvom skúseností z Iraku a ponaučení z doterajšieho vývoja si USA uvedomujú, že bezpečnosť (voči terorizmu) nemožno dosiahnuť bez demokracie/ľudských práv a spoločenského rozvoja. Triáda Kofiho Annana prezentovaná naposledy v správe In Larger Freedom (marec 2005) hovorí to isté: The world must advance the causes of security, development and human rights together, otherwise none will succeed. Humanity will not enjoy security without development, it will not enjoy development without security, and it will not enjoy either without respect for human rights.[7]
Podpora lokálnych aktérov. Druhá Bushova doktrína uprednostňuje zmenu režimov nevojenskými prostriedkami. Zásah proti Iraku poškodil imidž USA v arabskom svete. Podpora autokratických režimov v mene boja proti terorizmu vyvoláva odpor „ulice”, radikalizuje široké masy a naháňa regrútov do madrás. Zameranie na lokálnych aktérov dnes najlepšie dokumentuje dôraz na výcvik irackých a afganských bezpečnostných síl. Irakizácia Iraku a afganizácia Afganistanu sú najmä výrazom pochopenia limitov vlastnej moci.
Príklon k multilateralizmu? Diplomatická ofenzíva voči Európe môže dokazovať aj to, že USA väčšmi ako doteraz chápu význam stálych aliancií namiesto prechodných koalícií: legitimita a zdieľanie nákladov. NATO postupne preberá celú operáciu v Afganistane, začiatok výcvikovej misie v Iraku je prvým krokom Aliancie na Stredný východ. Prichádza aj k odchodu niektorých prominentných neokonzervatívcov z funkcií: Paul Wolfowitz, Douglas Feith odišli z Pentagonu, neistá budúcnosť Donalda Rumsfelda. Neokonzervatívci sa stavajú do čela multilaterálnych inštitúcií.
Možné dôvody? Využiť unipolárny moment na reformu medzinárodného systému podľa amerických predstáv. Snaha obmedziť enormné náklady, ktoré má Amerika s GWOT. Ide skôr o hľadanie novej rovnováhy medzi limitmi a možnosťami vlastnej moci.
Posunula sa Amerika bližšie k “európskemu” chápaniu terorizmu ako komplexného fenoménu, ktorý nemožno vyriešiť vojenskou silou? V každom prípade skúsenosť ukazuje, že na boj s terorizmom treba kombináciu tlaku a ťahu, sily a autority, mäkkých a tvrdých nástrojov moci. Citlivejšia — a v konečnom dôsledku efektívnejšia — politika.
Je priskoro hodnotiť. NBS platí, v Bushovej administratíve neregistrujem snahy o jej revíziu. Máme vágny inauguračný prejav a vágnu správu o stave Únie. (A konkrétne ocenenie Slovenska za prekonanie „tyranie”.) Kým sú americké sily viazané v IRQ, druhá vojna podobného rozmeru nehrozí — pozri aj polemiku o dlhodobej udržateľnosti doktríny 2 veľkých vojen — a nemožno vylúčiť návrat k politike dobrovoľnej vojny.
GWOT sa neobmedzuje na Irak, aj keď Irak je jej „vitálnym frontom“.[8] (Porovnaj predchádzajúcu rétoriku o „ústrednom fronte”.) Bežia americké operácie na Kaukaze a v Strednej Ázii; v Africkom rohu (Džibutsko) a v Perzskom zálive (stiahnutie amerických vojsk zo Saudskej Arábie, rastúca úloha Kataru ako alternatívy; Irak; Kuvajt; Jordánsko).
Problém z dlhodobého hľadiska spočíva v konflikte demokracie a bezpečnosti pri „kľúčových spojencoch vo vojne proti terorizmu”: Pakistan, Saudská Arábia, Rusko. GWOT môže byť v priamom rozpore so zámerom šírenia demokracie a trhovej ekonomiky. Čo je skutočným zámerom US zahraničnej politiky? Národný záujem je trsom záujmov, často konfliktných. Aplikáciu doktríny na konkrétne prípady možno rovnako interpretovať ako snahu kalibrovať využitie obmedzených zdrojov, aj ako dvojitý štandard.
Spravodajské služby
Mediálny záujem o tajné služby je pochopiteľný vzhľadom na ich ústrednú úlohu v boji proti terorizmu v tak na poli prevencie (9/11), ako aj krízového nasadenia (odôvodnenie preventívneho útoku). V dnešnej Amerike vládne všeobecný konsenzus, že TS — najmä, no nielen CIA — v oboch prípadoch zlyhali (9/11 Commission, WMD Commission).
Transformácia amerických ozbrojených síl
Oslnivé vojenské víťazstvá v Afganistane a Iraku podporila technológia: presnosť, rýchlosť, kombinovanosť. Konštantou v doterajších vojnách bol aj slabý protivník. Problém pre spojencov USA je v interoperabilite.
Ťažkosti s budovaním mieru poukázali na slabý výcvik vojsk pre policajné/stabilizačné úlohy, ako aj na nefunkčnosť spolupráce medzi Pentagonom a MZV USA.
Enormné zaťaženie rezervistov a gardistov zintenzívňuje diskusiu o zväčšení riadnej armády.
Prístup ku krízovým regiónom je dôležitý. V tomto kontexte prehodnotenie významu stálych aliancií (Turecko), redislokácia a zmena povahy americkej prítomnosti vo svete, viac plávajúcich základní, rastúca úloha Austrálie ako odrazovej dosky na Stredný východ.
Ako ďalej v Iraku?
Irak je rizikom. Víťazstvo radikálov stále môže vyvolať domino efekt a destabilizovať celý región.
Irak je príležitosťou vytvoriť vzor transformácie moslimských spoločností v srdci arabského sveta. S opatrným optimizmom možno hodnotiť pozitívny vývoj v Izraeli/Palestíne, Libanone a Egypte. Európa zdieľa s Amerikou víziu demokracie na Strednom východe, napísal nedávno Javier Solana pre Financial Times.
Dlhodobým cieľom koalície je irakizácia konfliktu. Vycvičiť iracké sily, dosiahnuť nezvratnosť demokratizácie a odísť. Vojenská sila môže nastoliť bezpečné podmienky pre naštartovanie normálneho života, pomôcť s distribúciou humanitárnej pomoci a počiatočnou rekonštrukciou a potom presunúť zodpovednosť na domácu vládu.
Ako ďalej v boji proti terorizmu?
Niet alternatívy pre transatlantickú spoluprácu. Bezpečnostné stratégie EÚ a USA sa v tomto zhodujú.
Európa. Posilňovať vlastné a spoločné kapacity boja proti terorizmu. Nezabúdať na vnútorného nepriateľa. Radikalizácia moslimov v západných krajinách ústi do regrutácie pre vojny v Čečensku, na Balkáne, Afganistane, Iraku. Hlavné riziko leží v prieniku nepriaznivej demografie a migrácie na pozadí konkurenčných tlakov globálnej ekonomiky. Islamské komunity vo veľkej väčšine nerešpektujú štát. (Saudsko)arabské nadácie pod rúškom humanitárnej činnosti nahradzujú funkcie štátu, model Bosna sa snažia aplikovať v SRN.[9]
Medzinárodný poriadok má mať podobu “efektívneho multilateralizmu” (EBS 2003) založeného na efektívne fungujúcej BR OSN. Ako oslabiť unilaterálny inštinkt USA?
posilňovať vlastný vplyv — Investovať do modernizácie armád!
zatraktívňovať multilateralizmus pre USA — Investovať do modernizácie armád! Reformovať systémy NATO a OSN!
NATO. Definujúcim faktorom nového NATO už je terorizmus. Niektorí dokonca volajú po tom, aby sa NATO stalo hlavným prostriedkom boja proti terorizmu. NATO sa môže stať jedným z kryštalizačných jadier protiteroristickej stratégie, ktorá však musí byť komplexná/kompletná. Čím sa NATO musí stať určite: hlavným fórom pre dialóg medzi Európou a Amerikou o bezpečnostných otázkach vrátane terorizmu. Aby sa to dosiahlo, NATO sa musí reformovať na užitočnú alianciu pre oba brehy Atlantiku: zlepšovanie EUR vojenských spôsobilostí, reforma rozhodovania, viac spoluúčasti všetkých spojencov na financovaní operácií. Problém: každý z aspektov.
OSN. Európa ako celok — a malé štáty predovšetkým — musia mať záujem na funkčnom systéme OSN. Podporiť návrhy Kofiho Annana:
Jednota cieľov rozvoja, bezpečnosti a ľudských práv.
Päť pilierov komplexného boja proti katastrofickému terorizmu: dissuading people from resorting to terrorism or supporting it; denying terrorists access to funds and materials; deterring States from sponsoring terrorism; developing State capacity to defeat terrorism; and defending human rights.
Conclude a comprehensive convention on terrorism, based on a clear and agreed definition. Definícia terorizmu, ktorú sekretariát navrhuje, je veľmi podobná definícii NATO: podporiť!
They should also complete, without delay, the convention for the suppression of acts of nuclear terrorism.
Mário Nicolini je poradcom štátneho tajomníka Ministerstva obrany SR. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a obranu a geostratégiu na Vysokom inštitúte obranných štúdií v Paríži. Pred nástupom na MO SR pracoval v konzultačnej spoločnosti McGuireWoods vo Washingtone. Založil a viedol mimovládnu organizáciu Euroatlantické centrum v Banskej Bystrici. Vo svojich publikačných, mediálnych a prednáškových aktivitách sa venuje bezpečnostnej problematike.
Tento článok je rozpracovaním téz autorovho vystúpenia na konferencii Americká zahraniční politika po prezidentských volbách 2004, ktorú usporiadali Mezinárodní politologický ústav Masarykovy univerzity (Brno) a Jagello 2000 – Česká euroatlantická rada dňa 31. marca 2005 v Brne.
[2] US State Department, Office of the Coordinator for Counterterrorism: Overview of State-Sponsored Terrorism, 30 April 2001, http://www.state.gov/s/ct/rls/pgtrpt/2000/2441.htm.
[3] President Bush Discusses Importance of Democracy in Middle East. Remarks by the President on Winston Churchill and the War on Terror. Library of Congress, Washington, D.C., February 4, 2004,
http://www.whitehouse.gov/news/releases/2004/02/20040204-4.html
[4] President Sworn-In to Second Term. January 20, 2005, http://www.whitehouse.gov/news/releases/ 2005/01/20050120-1.html
[5] State of the Union Address. Chamber of the U.S. House of Representatives, The United States Capitol, Washington, D.C., February 2, 2005, http://www.whitehouse.gov/news/releases/2005/02/20050202-11.html
[6] President Bush Discusses Importance of Democracy in Middle East. Remarks by the President on Winston Churchill and the War on Terror. Library of Congress, Washington, D.C., February 4, 2004
[7] IN LARGER FREEDOM: Towards Development, Security and Human Rights for All. Executive Summary. March 21, 2005, http://www.un.org/largerfreedom/
[8] State of the Union Address. Chamber of the U.S. House of Representatives, The United States Capitol, Washington, D.C., February 2, 2005, http://www.whitehouse.gov/news/releases/2005/02/20050202-11.html
[9] Viceprezident Spolkovej spravodajskej služby (BND) Rüdiger von Fritsch-Seerhausen na konferencii Islamský terorizmus, ideológia, organizácia a podporný potenciál v Berlíne, marec 2005.
