Čím viac sa situácia na juhu Srbska vyostrovala a akcie sa stávali čoraz tvrdšie, tým viac sa do problému začalo zapájať zahraničie. Hlavnými subjektami, ktoré sa postupne zainteresovali do riešenia krízy v Kosove boli OSN, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Organizácia severoatlantickej zmluvy (NATO) a Kontaktná skupina.
OSN a riešenie krízy
Čím viac sa situácia na juhu Srbska vyostrovala a akcie sa stávali čoraz tvrdšie, tým viac sa do problému začalo zapájať zahraničie. Hlavnými subjektami, ktoré sa postupne zainteresovali do riešenia krízy v Kosove boli OSN, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Organizácia severoatlantickej zmluvy (NATO) a Kontaktná skupina[1]. V marci 1998 schválila Bezpečnostná rada OSN rezolúciu č. 1160 s pomerom hlasov 14-0 a Čína sa zdržala. Táto rezolúcia zaviedla embargo na dovoz zbraní do JZR a pre potreby KLA, potvrdzovala zachovanie teritoriálnej integrity JZR a zároveň navrhovala autonómiu a samosprávu pre Kosovo.[2] Rovnako žiadala prevenciu proti ďalšiemu ozbrojovaniu a trénovaniu príslušníkov KLA na účely teroristických akcií. Odsúdila rovnako srbské odvetné opatrenia, ako aj teroristické útoky KLA a žiadala vytvorenie dialógu medzi znepriatelenými stranami. Zároveň bezpečnostná rada OSN varovala, že v prípade nedosiahnutia žiadneho pokroku smerom k mierovému riešeniu problému môže podniknúť ďalšie opatrenia. I keď bola táto rezolúcia odsúhlasená na základe Kapitoly VII Charty OSN, z jej textu bolo jasne cítiť, že OSN by nemala byť primárne tou organizáciou, ktorá by mala všetky oparenia zakotvené v tejto rezolúcii vykonávať.
Reakciou JZR na túto rezolúciu bolo vyhlásenie JZR, že sa v Kosove nejedná o ozbrojený konflikt, ale že tam hrozí nebezpečenstvo odtrhnutia, na ktoré v záujme zachovania integrity a existencie štátu musí vedenie reagovať a snažiť sa ho odvrátiť. V záujme vylepšenia vlastného obrazu v očiach zahraničia vyhlásil Slobodan Miloševič referendum s otázkou, či na riešenie konfliktu v Kosove má prizvať zahraničie. V referende získal Miloševič 95% hlasov.[3] Množiace sa útoky, ktorých cieľom bolo neraz i civilné obyvateľstvo, viedli k prvému zvažovaniu NATO o uskutočnení vojenskej operácie už v júni 1998.
V septembri 1998 bola schválená ďalšia rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1199, ktorá požadovala predovšetkým zastavenie útokov v Kosove a stiahnutie srbských jednotiek z regiónu.[4] Táto rezolúcia identifikovala skutočnosť, že kríza začína prekračovať hranice jedného štátu a označila ju za možné nebezpečenstvo narušenia mieru a bezpečnosti v regióne. Inými slovami, v tejto rezolúcii sa uvádzal dôvod pre ďalšie možné akcie, v tomto prípade použitie sily v súlade s ustanoveniami Charty OSN. Na jednej strane rezolúcia OSN žiadala stiahnutie srbských vojenských a polovojenských jednotiek z Kosova, umožnenie vstupu a vykonávanie monitoringu medzinárodným organizáciám a na strane druhej apelovala na všetky štáty, aby zabránili financovaniu KLA z externých zdrojov.[5]
I táto rezolúcia bola zo strany JZR v plnej miere ignorovaná. A práve nedodržanie tejto rezolúcie viedlo NATO k rozhodnutiu o uskutočnení vojenskej operácie v prípade, ak JZR okamžite nezastaví vojenské akcie na území Kosova a nestiahne svoje jednotky z regiónu. Na tomto mieste považujem za potrebné pripomenúť, že i napriek rezolúciám OSN týkajúcich sa Kosova, ktoré bezpečnostná rada OSN schválila, nikdy nebolo explicitne vyjadrené použitie hrozba silou alebo jej použitie. Vzhľadom na jednoznačné vyhlásenia vysokých vládnych predstaviteľov Ruskej federácie a Číny, ktorí jasne dali najavo, že každý pokus o schválenie ozbrojenej vojenskej akcie proti JZR stroskotá na práve veta týchto dvoch krajín možno predpokladať, že takéto použitie sily pod záštitou OSN bolo v danej dobe nereálne.
Miloševiča pred zahájením útoku zachránil len súhlas s Richardom Holbrookom, ktorý v záujme mierového riešenia krízy pricestoval do Belehradu a po jednaniach so Slobodanom Miloševičom uzavrel dohodu, ktorej hlavnými zásadami bola redukcia jednotiek v Kosove, prizvanie pozorovateľov verifikačnej misie OBSE do regiónu a povolenie vstupu humanitárnym organizáciám.[6]
V októbri 1998 rezolúciou č. 1203 Bezpečnostná rada OSN de jure zoficiálnila túto dohodu.[7] Na základe rezolúcie juhoslovanská vláda čiastočne stiahla svoje jednotky z Kosova a zredukovala počty tých, ktoré v Kosove zostali a umožnila rozmiestnenie pozorovateľov OBSE. Táto rezolúcia v spojení s hrozbou ozbrojeného útoku zo strany NATO bola pokračovaním nejednoznačných krokov medzinárodného spoločenstva. Na jednej strane sa snažili ukončiť násilie, ale na druhej strane mali za následok, že KLA brala tieto opatrenia ako prísľub intervencie NATO. Bez pomoci NATO by totiž nikdy nebola schopná prevziať kontrolu nad celým Kosovom. Využila preto situáciu, kedy sa srbské jednotky stiahli z oblasti a postupne uskutočňovala útoky proti srbským cieľom a získavala čoraz väčší vplyv na obsadenom území. Útoky KLA sa zo dňa na deň množili. Cieľom útokov sa stali policajné stanice, ale i civilné objekty, v ktorých bývalo srbské obyvateľstvo alebo prívrženci Ibrahima Rugovu. Takto sa snažila KLA získať i väčší politický vplyv. Bolo len otázkou času, kedy bude juhoslovanská vláda nútená porušiť rezolúciu Bezpečnostnej rady č. 1203 a opätovne rozmiestni svoje jednotky na území Kosova.
Toto konanie poukazuje na politiku KLA, ktorej jednoznačným a jediným cieľom bolo prinútiť medzinárodné spoločenstvo, aby začalo konať v záujme osamostatnenia Kosova. Medzinárodné spoločenstvo sa snažilo za každú cenu udržať mier, i keď vo svojich opatreniach nebolo dôsledné, čo malo za následok množenie a eskaláciu násilia. KLA a LDK nestáli dokonca ani o nastolenie bezpečnejšieho prostredia v provincii. Zintenzívnenie aktivít KLA po tom, čo JZR začala plniť ustanovenia dohody Miloševič-Holbrook a juhoslovanské sily sa stiahli z provincie, nemožno chápať inak ako jasnú provokáciu, ktorá nakoniec splnila svoj účel. KLA verejne vyhlásila, že každý, kto sa bude snažiť o uzavretie dohody s Belehradom, ktorá by poskytovala menej ako samostatnosť Kosova, bude potrestaný.[8] Vystupňované útoky mali za následok, že sa Juhoslovanské sily opäť vrátili do Kosova a ozbrojený konflikt pokračoval, čo samozrejme nebolo prijateľné pre medzinárodné spoločenstvo a dávalo NATO podnet na uskutočnenie svojich hrozieb.
[1] Kontaktná skupina vznikla ešte v čase krízy v Bosne. Pozostáva z predstaviteľov Ruskej federácie, USA, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Talianska. Kontaktná skupina pôsobí predovšetkým ako diplomatický agent medzinárodného spoločenstva a najviac sa zviditeľnila v prípade dojednávania podmienok mierového riešenia sporov v prípade Kosovskej krízy.
[2] Zdroj rezolúcie: www.un.org – UN DOC S/RES/1160
[3] International Crisis Group, Balkans Report No. 70, Belehrad 1999, s. 8 .
[4] Zdroj rezolúcie: www.un.org – UN DOC S/RES/1199
[5] Tamtiež.
[6] Independent International Commission on Kosovo, The Kosovo Report, Oxford University Press, Október 2000, s. 76 .
[7] Zdroj rezolúcie: www.un.org – UN DOC S/RES/1203
[8] Independent International Commission on Kosovo, The Kosovo Report, Oxford University Press, October 2000, s. 151 .
