Úvod
NATO je významným prvkom bezpečnostnej stability nášho priestoru. Aj napriek všetkým výhradám, ktoré je možné voči Aliancii vznášať, je lepšie mať NATO, ako ho nemať. Preto je potrebné zamýšľať sa nad fungovaním Aliancie aj za rámec oficiálnych politických deklarácii o jeho pripravenosti a dobrom fungovaní. Silnou, ale súčasne aj slabou stránkou Aliancie je nutnosť spoločnej vôle a ochoty pri prístupe k riešeniu problémov. Konsenzuálne rozhodovanie v NATO znamená, že každý z členov má možnosť zastaviť, respektíve nedovoliť niektorý krok, aktivitu NATO. Ako príklad je možné uviesť rok 2008, keď Grécko zablokovalo prijatie Macedónska do NATO. Pre fungovanie NATO je preto esenciálne potrebná zhoda v oblasti základných hodnôt a záujmov jeho členských krajín, pretože len v tomto prípade bude schopné plniť si svoje základné poslanie – spoločná obrana jeho členských krajín.
Vývoj samozrejme prináša aj problémy, ktoré je nutné vyriešiť. Priznanie si problému nie je negatívom, ale naopak ukazuje schopnosť reflexie a umožňuje jeho riešenie. Problémy sa týkajú aj členských krajín NATO a niektoré z nich môžu mať dopad aj na fungovanie Aliancie. Za najvážnejšie problémy v tomto smere je možné považovať dopady Brexitu na fungovanie Aliancie a súčasnú politiku Turecka.
Brexit
Rokovanie o Brexite nebude jednoduché a je možné, že dôjde aj k určitému narušeniu vzťahov medzi Britániou a niektorými európskymi krajinami. Toto sa môže preniesť aj na pôdu NATO a ovplyvniť spoluprácu Británie s niektorými členskými krajinami NATO, ktoré sú aj členmi EÚ. Britský minister financií Hammond napríklad uviedol, že pokiaľ Británia nezíska prístup na jednotný európsky trh, vláda Britániu premení na daňový raj a zruší európsky systém zdaňovania a regulácie. Tento názor ukazuje, že nie je možné vylúčiť ani takú podobu Brexitu, ktorá bude znamenať určitú formu konfliktu medzi Britániou a EÚ. Domnievať sa, že v takom prípade by spolupráca v rámci NATO prebiehala bez problém je nereálne.
Brexit vyvoláva vnútorne pnutie aj v samotnej Veľkej Británii. Ide najmä o nesúhlas Škótska a Severného Írska s Brexitom, čo môže vyústiť do snáh o osamostatnenie, respektíve o hľadanie nového usporiadania vzťahov medzi jednotlivými súčastiami Veľkej Británie. Vnútorné rozpory krajiny sa premietajú aj do zahraničnej politiky a väčšinou prinášajú aj oslabenie medzinárodného postavenia krajiny. Súčasná situácie ukazuje, že Británia sa týmto problémom nevyhne.
Výsledok referenda o Brexite bol okrem iného aj vyjadrením negatívneho postoja veľkej časti britskej verejnosti k prílivu imigrantov zo strednej a východnej Európy. Je preto oprávnená otázka, či by v prípade ozbrojeného konfliktu v tejto časti Európy bolo obyvateľstvo Veľkej Británie ochotné riskovať svoje životy v tejto vojne, keď im do veľkej miery vadí už samotná prítomnosť týchto ľudí v Británii. Je pravdou, že Británia deklaruje svoju pevnú pozíciu vo vzťahu k záväzkom v NATO a uskutočňuje aj konkrétne kroky na jej vyjadrenie. Situácia sa ale môže zmeniť v prípade krízovej situácie a je otázne, či súčasné politické elity by boli schopné a ochotné ísť proti vôli významnej časti obyvateľstva. Taktiež je potrebné podotknúť, že časť súčasnej vládnej moci je produktom vlastného populizmu a samotný minister zahraničných vecí Johnson je názorným príkladom človeka, ktorého vrcholná politická kariéra je podložená verejne šírenými klamstvami. Pokiaľ má byť jedným zo základov NATO aj hodnotová politika, minister zahraničných vecí Británie svojou osobnosťou dôveryhodnosť krajiny popiera.
Brexit znamená hľadanie a následné vytvorenie nových foriem vzťahov medzi Britániou a členskými krajinami EÚ. Nakoľko väčšina týchto krajín je súčasne aj členom NATO a Brexit sa bude dotýkať všetkých politík EÚ, vrátane spoločnej zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky, bude mať Brexit nutne dopad aj na bezpečnostnú politiku Aliancie. Aký tento dopad bude, záleží samozrejme na všetkých zainteresovaných krajinách.
Turecko
Druhým slabým miestom súčasnej Aliancie je Turecko. Neúspešný štátny prevrat naštartoval čistky v rozsahu, ktorý postihuje všetky oblasti a vrstvy spoločnosti a je odôvodnený názor, že ide o zneužitie situácie na odstraňovanie politických oponentov a posilňovanie moci prezidenta Erdogana. Okolnosti prevratu a následné kroky Turecka do určitej miery narušili vzťahy medzi Tureckom a USA, ale taktiež medzi Tureckom a niektorými významnými členmi NATO, ako napríklad s Nemeckom. Turecko v tomto období začalo dávať najavo, že prozápadná orientácia krajiny nemusí byť jedinou možnosťou zahranično-politickej orientácie Turecka. Turecko dokázalo reštartovať vzťahy s Ruskom a začalo sa viac angažovať v sýrskom konflikte, najmä so snahou eliminovať posilňovanie významu kurdských síl. Je pravdepodobné, že kurdská otázka je hlavnou hybnou silou aktivít a smerovaní tureckej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Pre súčasnú tureckú politickú garnitúru je akékoľvek riešenie kurdskej otázky smerom k nejakej forme štátoprávneho alebo autonomistického usporiadania neprijateľné a toto je považované za jednu z najväčších bezpečnostných hrozieb. Dá sa ale očakávať, že súčasťou riešenia sýrskeho konfliktu bude aj hľadanie riešenia kurdskej otázky. Obnovenie predkonfliktného status quo je pravdepodobne nemožné, každé posilnenie kurdskej svojbytnosti je pre Turecko nepredstaviteľné. Je preto pravdepodobné, že turecká politika bude formovať svoje pozície práve na základe tohto prístupu a tento bude vymedzovať aj turecké postoje v rámci NATO.
Súčasná turecká politická elita má pocity z ohrozenia, ktoré vyplývajú z pokusu o prevrat, ale najmä jeho možného pozadia, kde sú náznaky prepojenia aj na niektorých jeho zahraničných spojencov, členov NATO. Ďalej je to pocit ohrozenia z budúcnosti riešenia kurdskej otázky, kde opäť niektorí partneri Turecka z NATO zastávajú odlišné pozície ako súčasná Turecká moc. Turecko má taktiež pocit ohrdnutia, ktorý nie celkom neoprávnene vyplýva z postoje EÚ k Turecku. Turecké elity došli k názoru, že EÚ v skutočnosti nemá úprimný záujem na vstupu Turecka do EÚ a s Tureckom dlhodobo hralo zdržiavaciu hru. Turecko sa preto začína chovať individualisticky a dá sa predpokladať vznik rozličných účelových a pragmatických spojenectiev. Napríklad sa dá usudzovať, že aj reštart vzťahov s Ruskom bol do veľkej miery motivovaný snahou mať Rusko ako spojenca a nie ako protivníka, najmä z pohľadu budúceho riešenia kurdskej otázky. Z hľadiska NATO to znamená, že turecké postoje budú ďaleko silnejšie motivované tureckými záujmami s ďaleko menším ohľadom na záujmy spoločné.
V tomto smere je potrebné dodať, že turecké postupy pri riešení vnútropolitickej situácie po prevrate a taktiež postoje jednotlivých členských krajín k Turecko v tejto problematike, dali silný úder takzvanému hodnotovému základu Aliancie. Do popredia sa tak dostáva realistický pohľad na NATO, ako na zoskupenie formované a limitované spoločnými záujmami. V súčasnosti medializované problémy fungovania Turecka v rámci NATO nemusia byť zatiaľ zásadné, ale je možné, že politické rozpory medzi Tureckom a ďalšími krajinami sa v činnosti Aliancie začnú prejavovať výraznejšie. Toto by sa pri konsenzuálnom spôsobe rozhodovania v NATO mohlo stať vážnym problémom.
Je potrebné upozorniť aj na možný expanzívny, nový smer tureckej politiky. Prezident Erdogan pred časom uviedol, že súčasné hranice sú pre Turecko nepostačujúce, z čoho vyplýva túžba zvážiť zväčšenie územie Turecka. Predstava, že niektorá okolitá krajina prenechá Turecku časť svojho územia je vysoko nepravdepodobná. Okrem toho, že Turecko vojensky pôsobí na území Sýrie a nie je vylúčený záujem časť tohto územia anektovať je toto vyjadrenie možné vnímať aj ako hrozbu okolitým krajinám. V prípade realizácie týchto zámerov, by tak tureckí spojenci v NATO mohli byť vťahovaní do procesu realizácie expanzívnych ambícii súčasnej vládnej garnitúry. Už aj z tohto pohľadu, že členstvo Turecka v NATO vytvára Turecku, tak ako aj každej členskej krajine, spojenecké pozadie a posilňuje postavenie krajiny v systéme medzinárodných vzťahov.
Stále sa prehlbujúca kríza medzi Tureckom a niektorými európskymi krajinami, respektíve aj samotnou EÚ pravdepodobne nie je dočasným a bežným výkyvom vo vzájomných vzťahoch, ale skôr krízou systémovou. Krízou, ktorá je vyjadrením antagonizmu medzi hodnotami a záujmami Turecka a časti členských krajín NATO. Toto sa prejavuje pri formovaní a realizácii jednotlivých politík a tieto rozdiely vyvolávajú už spomínané napätie a problémy. Aj pri odstránení politického nánosu z jednotlivých problémov je zrejmé, že rozpory a rozdiely sú nielen skutočné, ale v mnohých oblastiach aj zásadné.
Záver
Nutnou podmienkou pre riešenie problémov je uvedomenie si ich existencie. Funkčná spoločná obranná politika vyjadruje skutočnú vôľu a odhodlanie pri jej realizácii. Slabé miesta sa v tejto oblasti často ukážu až pri riešení problémov, kríz, či konfliktov, ktoré vyžadujú prekonanie individuálnych záujmov v prospech spoločných. Súčasná úroveň komunikácie medzi niektorými členskými krajinami Aliancie ukazuje, že tento prístup nemusí byť v prípade potreby plnohodnotne uplatnený. Priznanie si tohto problému je ale politicky citlivé a mediálne málo reflektované. Upozaďovanie problému jej neodstraňuje, ale negatívne limituje možnosti jeho riešenia. A v oblasti bezpečnosti a obrany je pri vypuknutí kríz často už neskoro na nápravu ignorovaných problémov.
* * * * *
Ilustračné foto: http://nato.int/nato_static_fl2014/assets/pictures/2016_10_161025a-stamp-new-hq-story/20161021_161025a-022.jpg
