Efektívna demokracia
Efektívna demokracia nie je novým druhom demokracie. Ako to však už z názvu vyplýva, ide o demokraciu, ktorá má zaručiť výsledky, nielen mechanizmy. USA si v NBS kladú za cieľ šírenie slobody vo svete svojou vedúcou úlohou pri medzinárodnom snažení o ukončenie tyranie a vytváraním efektívnej demokracie.[1]
Protipólom efektívnej demokracie je autoritarizmus odporujúci voľnému trhu a tyrania.
Najvýraznejším znakom efektívnej demokracie sú voľby. Efektívna demokracia však nie je len o demokratickom spôsobe voľby. Voľby musia byť posilnené ďalšími hodnotami, právami a inštitúciami, aby priniesli trvalú slobodu. NBS ilustruje rozdiel medzi demokraciou a efektívnou demokraciou na prípade Hamasu. Jeho zvolenie do parlamentu bolo plne demokratické, ale niektoré princípy nie sú v Palestíne dodržané.
Šírenie efektívnych demokracií a ich vplyv na bezpečnostné prostredie vychádza z premisy: štáty, ktoré sú dobre spravované, najviac inklinujú k dobrému správaniu. Dobré správanie predstavujú dobré a zodpovedné susedské vzťahy a plnenie medzinárodných záväzkov.
Ako pozitívny príklad šírenia efektívnej demokracie sú uvedené krajiny v Európe a naopak výzvou je šírenie efektívnej demokracie v okolí Ruska. Rozvoj efektívnej demokracie však môže byť ohrozený, ak nejde ruka v ruke s ekonomickým rozvojom.
Terorizmus
Demokracia je v NBS prezentovaná ako liek na terorizmus, keďže poskytuje riešenie na všetky príčiny terorizmu. Avšak neskôr sa paradoxne uvádza, že „demokracie nie sú imúnne voči terorizmu“. Vojna proti terorizmu sa podobá na boj ideológií z čias studenej vojny, pretože je vnímaná ako boj ideológií (nie náboženstiev). Nekonzistentnosť tohto názoru však ilustruje tvrdenie, z ktorého vyplýva, že teroristi hľadajú oporu iba u „nasledovníkov islamu“. Vyzerá to tak, ako by sa terorizmus iného náboženstva ani netýkal. No opak je pravdou. Každé veľké náboženstvo má svojich teroristov. V NBS je celkovo zjednodušený prístup k tak komplexnému fenoménu ako je terorizmus. Autori sa obmedzujú len na al-Káidu, Stredný východ či islamský terorizmus. Pri prevencii hovoria o nutnosti „predchádzať útokom teroristických sietí predtým, než sa stanú“. Nie sú to však len teroristické siete, ale aj organizácie, hnutia či jednotlivci, ktorí útočia. Medzi ciele teroristov patrí „destabilizovať Stredný východ“. Teroristom však nejde len o destabilizáciu Stredného východu, ale svoje záujmy majú aj v iných regiónoch sveta.
Genocída
Na rozdiel od prvej Bushovej NBS, ktorá sa vôbec nezaoberala otázkou genocídy, je tejto kritickej problematike v novej stratégii venovaný osobitý priestor. Hovorí, že genocída „nesmie byť tolerovaná“, pretože je „morálnym imperatívom“ jej zamedziť a potrestať páchateľov. „Právny spor“ o definíciu genocídy preto nesmie ospravedlňovať pasivitu, čo možno považovať za zjavné poučenie sa a snahu americkej administratívy o vyvarovanie sa nečinnosti, ako tomu bolo v prípade Rwandy v roku 1994. Za osobitnú pozornosť stojí explicitne naznačené riešenie, že tam, kde páchatelia genocídy „odmietajú mierovú intervenciu“, majú byť nasadené ozbrojené sily, najlepšie mnohonárodné, pod dohľadom regionálnych či medzinárodných organizácií. Okrem toho si Spojené štáty kladú za prioritu prepracovať svoju ekonomickú a diplomatickú politiku a mechanizmy presadzovania zákona tak, aby postihovali páchateľov, nie širokú populáciu. Ako miesto, kde prebieha genocída, teda zločin podľa medzinárodného práva (Konvencia OSN o Genocíde, 1948), je explicitne označený Darfúr.
Podpora efektívnemu multilateralizmu
Efektívny/účinný multilateralizmus je snahou administratívy USA zaviesť nový vzorec diplomatickej spolupráce pri potláčaní proliferácie ZHN. Pohľady na takúto spoluprácu sa rôznia v Európe aj v USA. Zatiaľ čo v Európe a v tábore demokratov USA má multilateralizmus z väčšej časti charakter inštitucionálnej spolupráce, pre súčasného prezidenta USA predstavuje na cieľ orientovanú spoluprácu vo forme tzv. koalície ochotných (coalition of willing). Pojem multilateralizmus v NBS 2006 nie je explicitne uvedený, ale objasnenie tohto prístupu je možné nájsť v postojoch americkej neokonzervatívnej pravice. Jadro amerického multilateralizmu je pragmatické, založené na tzv. cost-benefit analýze pre danú politiku. Ako píše Robert Kagan, aj najväčší americkí multilateralisti sú v jadre unilateralisti a pre väčšinu z nich je zaangažovanie niekoľkých dôležitých spojencov prejavom multilateralizmu. „Realistická“ zahraničná politika nemá dôveru v systém OSN, ktorý síce môže prípadnú intervenciu USA legitimizovať, ale určite nie zastaviť. V konečnom dôsledku je nezávislé zahraničnopolitické konanie USA zrejmé aj z prístupu Clintonovej administratívy v prípade intervencie v bývalej Juhoslávii.
Ako príklad úspešného multilateralizmu v praxi uvádza NBS 2006 odstránenie siete A. Q. Khana a rozhodnutie Líbye zbaviť sa svojich programov pre chemické a jadrové zbrane. Oproti NBS 2002 sú v súčasnej stratégii viac zdôrazňované nástroje diplomacie a spolupráce s tzv. najstaršími a najbližšími spojencami, čo pre mnohých znamená reflexiu americkej politiky v Iraku. Stratégia v tejto otázke priznáva rozdielne postoje spojencov, ale opätovne sa snaží o medzinárodnú podporu pre presadzovanie amerických záujmov. Vo vzťahu k inštitúciám multilateralizmu je zreteľný záujem USA ich reformovať a v prípade neexistencie ich spoločne vytvoriť. Podobný odkaz plynie aj pre NATO, hlavne smerom ku prehlbovaniu vzťahov s EÚ a aj naprieč (novými) inštitúciami.
[1] Znakmi efektívnej demokracie podľa NBS sú: vláda zodpovedná svojim občanom, dodržiavanie základných ľudských práv, slobodné voľby, slobodné médiá, rovnosť všetkých občanov, zaručené práva menšín, občianske slobody, dobrovoľný a mierový transfer moci, mierové riešenie nezrovnalostí, slobodná súťaž politických strán, vláda zákona zaručená nezávislým súdnictvom, čestná a kompetentná polícia, voľný trh, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti.
ilustračné foto: pixabay.com
