Nástup G. W. Busha do prezidentského úradu, redefinícia amerických záujmov v Európe a v Ázii, americko-ruské vzťahy a pražské rozšírenie NATO, Národná bezpečnostná stratégia USA a vojna proti terorizmu.
Dňa 20. 1. 2001 bol do funkcie amerického prezidenta menovaný George W. Bush, republikánsky nominant na najvyššiu ústavnú funkciu v krajine. Po zmätkoch okolo sčítavania hlasov na Floride a verdikte Najvyššieho súdu zasadol po 8 rokoch do Bieleho domu opäť republikán. Išlo o zmenu o to väčšieho charakteru, že v súčasne konaných voľbách do Kongresu si dokázali republikáni vybojovať väčšinu v oboch komorách – Senáte i v Snemovni reprezentantov. V administratíve nového prezidenta prevzali kľúčové posty vo vedení diplomacie Collin Powel – bývalý Reaganov poradca pre otázky národnej bezpečnosti a náčelník generálneho štábu a ministerstvo obrany Donald Rumsfeld, obaja predstavitelia „konzervatívneho“ krídla republikánov. Bushova administratíva sa napriek predpovediam vyprofilovala predovšetkým v zahraničnopolitickej oblasti, samozrejme s vnútropolitickými implikáciami.
Pre nový smer americkej zahraničnej politiky po nástupe prezidenta G. W. Busha bolo charakteristické, že došlo k redefinícii amerických záujmov vo viacerých geografických oblastiach. Už prvý rok po nástupe do funkcie prezident Bush naznačil, že v zahraničnej politike voči Ázií sa mení mnoho z toho, čo jeho administratíva zdedila po svojom predchodcovi. Najväčšiu zmenu sľuboval už pred voľbami G. W. Bush vo vzťahoch s komunistickou Čínou.[1] Hoci republikánska administratíva nezmenila prístup k politike „jednej Číny“, prezident Bush schválil predaj torpédoborcov, lietadiel a ďalšej vojenskej techniky Tchaj – wanu (v hodnote cca 5 miliárd USD), a to napriek čínskym protestom. Bush napätie ešte vyhrotil vyhlásením, že Spojené štáty urobia čokoľvek, aby pomohli Tchaj- wanu ubrániť sa v prípade ohrozenia. K uvoľneniu napätia určite neprispeli ani návštevy dalajlámu a Tchaj-wanského prezidenta Čen šuej-piena v USA, pokračovanie programu NMD a havária čínskej stíhačky F-8 s americkým špionážnym lietadlom EP-3E. Redefinícia clintonovského „strategického partnerstva“ s Čínou by podľa Bushom presadzovanej politiky mala byť nahradená novou „renesanciou“ americko-japonských vzťahov. Tento postoj personálne zosobnili viacerí poprední činitelia Bushovej vlády zaoberajúcich sa medzinárodnopolitickou problematilkou – Paul Wolfowitz, James Kelly, či Richard Armitage, ktorí do zahraničnopolitickej orientácie vnášali prvky dodržiavania ľudských práv, demokratizácie a „spojenectva“.[2] Na druhej strane Tokio, v súvislosti s americkými výzvami, aby sa aktívnejšie zapojilo do medzinárodných aktivít, a to nielen humanitárneho charakteru, sa zdráhalo až do nástupu vlády Džuničiró Koizumiho obetovať svoju politiku „neangažovania sa“ ako „obeť“ americko-japonského spojenectva.[3]
Vo vzťahu Spojených štátov amerických a Európskej únie po nástupe Bushovej administratívy došlo tiež k výrazným posunom, predovšetkým v bezpečnostných otázkach a názoroch na ich riešenie. Prvým „sporným“ bodom transatlantických vzťahov sa stala už spomínaná otázka protiraketovej obrany. Jednostranný postup americkej administratívy v tejto otázke vyvolal na európskej strane sklamanie. „Mlčanlivú“ podporu dostali Spojené štáty len zo strany Veľkej Británie a mierne kladného stanoviska nových krajín Severoatlantickej aliance a Španielska. Vzájomným vzťahom neprospelo ani americké odmietnutie zmluvy o kontrole zákazu biologických zbraní z roku 1972 a odmietnutie signovať Kjótsky protokol z roku 1997 zaväzujúci k znižovaniu plynov urýchľujúcich tzv. skleníkový efekt. Názor prezidenta Busha, že americkým podpisom protokolu by bol ohrozený rast amerického hospodárstva, a že vláda Spojených štátov uprednostňuje intenzívnejśí rozvoj spolupráce v oblasti vedy a techniky komentovali európski štátnici v drvivej väčšine kriticky. V medzinárodnopolitických otázkach sa americká vláda snažila o zblíženie stanovísk s Bruselom ohľadom blízkovýchodných mierových rokovaní, no k výraznému pokroku nedošlo. Oblasťou, ktorá aj po nástupe Bushovej vlády ostala v tradične nadštandardnej podobe bola ekonomika a obchod. Bush v tomto smere nadviazal na Clintonom presadzovanú transatlantickú agendu (Transatlantic agenda) z roku 1995, ktorá presadzovala predovšetkým prehĺbenie obchodného dialógu a spolupráce. S podporou republikánskeho Kongresu dokázal G. W. Bush presadiť svoju agendu posilnenia podpory amerických producentov v tých oblastiach, ktoré tradične podporovali (dotáciami, dumpingom) aj americkí konkurenti.[4] Na druhej strane, je takmer nemožné, aby obchod presahujúci obrat 400 miliárd USD prebiehal bez problémov. Trenice sa týkali o. i. „banánového režimu“, pravidiel o audiovizuálnej technike, subvencií civilnému leteckému priemyslu, oceli a mnohých ďalších otázok.[5] Vrcholom rozporných postojov však bol americko – britský zásah v Iraku, kedy došlo nielen k slovnej prestrelke medzi európskymi štátnikmi na jednej strane a štátnym tajomníkom Powellom na druhej strane (stará vs. nová Európa), ale aj k vzniku spontánnych akcií, ktoré vyzývali bojkotovať produkty spoza druhej strany oceánu.[6] Ukázalo sa, že euro-americké spojenectvo má trhliny, a že nejednotnosť a minimálny vplyv Európskej únie vo vojensko-strategických otázkach posilňovali realizáciu amerického „unilateralistického“ prístupu.[7] Americká administratíva však potvrdila kladný postoj k prehĺbovaniu európskej integrácie a sama podnecovala prehĺbovanie integrácie v rámci NAFTY.[8]
Spojené štáty pozorne sledovali vývoj v Rusku a vyvíjali aktivity, aby zabránili postupnej revitalizácii ruských záujmov v regióne SVE. Vzhľadom na nepredvídateľnosť transformačných procesov v Rusku a geopolitickú nestabilitu na južných hraniciach Ruska Severoatlantická aliancia pristúpila k druhej vlne rozširovania a k vlastnej vnútornej reforme. Na summite NATO vo Washingtone v roku 1999 schválili členské krajiny NATO stratégiu prípravy novej strategickej koncepcie, ktorá definovala priority pôsobnosti Aliancie.[9] V Prahe v novembri 2002 vzišlo rozhodnutie Aliancie nielen reformovať vlastné štruktúry, aby Aliancia dokázala reagovať na nové bezpečnostné riziká, ale taktiež bolo prijaté politické rozhodnutie o pozvaní siedmych kandidujúcich krajín do štruktúr NATO.[10] Na skutočnosť, že pozvaním pobaltských krajín do Aliancie, ktorej posunutím hraníc na vzdialenosť 650 km od Moskvy, sa geopolitická situácia dramaticky zmenila, reagovala Moskva na rozdiel od prvej vlny rozšírenia pomerne pokojne. Dôvodom bola skutočnosť, že NATO a Rusko sa v máji 2002 na summite v Ríme dohodli na vytvorení Rady NATO-Rusko, ktorá nahradila dovtedajšiu Stálu spoločnú radu. Tento orgán dostal viacero rozhodovacích a konzultačných právomocí, čo dokázalo uspokojiť ruských predstaviteľov. Ako píše Souleimanov, „kremeľskí štátnici si uvedomujú, že jednak nemajú ekonomický potenciál, aby tomuto procesu zabránili, jednak nie je rozšírenie namierené proti súčasnému Rusku, pokiaľ samo k tomu nedá podnet. Rozhovory o strategickom partnerstve v boji proti svetovému terorizmu sa tak stali žiaducim pláštikom skrývajúcim súčasnú ruskú bezmocnosť.“ (Souleimanov, 2003, s. 18.)
Na prepojenosť otázky boja proti terorizmu s problematikou spolupráce NATO a Ruska poukazoval aj fakt, že Euroatlantická partnerská rada prijala tzv. Partnerský akčný plán proti terorizmu, v ktorej sa deklarovala ochota členských krajín, vrátane USA a Ruska, konkretizovať a zvýšiť príspevok k boju proti terorizmu. Aj osobité stretnutie Rady NATO-Rusko, ktoré sa uskutočnilo v rámci summitu NATO v Prahe, prinieslo v tejto otázke pokrok. Okrem toho, že bolo ocenený pokrok, ktorý sa dosiahol pri implementácii Rímskej deklarácie (máj 2002) vo vzťahu NATO – Rusko, členské krajiny aj Ruská federácia konštatovali, že krajiny NATO a Ruska čelia rovnakým bezpečnostným hrozbám a výzvam, čo si vyžaduje vzájomnú dôveru a spoluprácu. Na margo spolupráce Ruska a NATO sa ruský minister zahraničných vecí I. Ivanov vyjaril slovami, že „žijeme vo vzájomne prepojenom svete. Čím viac spolupracujeme s NATO v boji proti spoločným hrozbám, tým bezpečnejšie sa Rusko bude cítiť…“[11]
Od 11. septembra 2001 sa ocitla Amerika slovami prezidenta Busha vo vojne proti terorizmu. V mene boja proti terorizmu Spojené štáty zahájili alebo pokračovali v celom rade veľkých vojenských akcií až po menšie misie od Afganistanu až po Filipíny. Mocenský antagonizmus medzi Spojenými štátmi a Ruskom naďalej pretrvával. Teroristické útok na WTC v septembri 2001 síce priviedli USA aj Rusko na stranu jednej barikády, respektíve do jednej „koalície“, kríženiu vzájomných záujmov to však nezabránilo. Spomínali sme už, že Putinova podpora amerického boja proti terorizmu bola motivovaná aj predpokladom miernejšieho postoja USA a ostatných západných krajín k aktivitám ruských ozbrojených síl v Čečensku. Zaujímavý z hľadiska vnímania amerických zahraničnopolitických aktivít v ruskej verejnosti bol postoj k operácii v Afganistane a v Iraku. Zatiaľ čo operáciu v Afganistane väčšia časť ruskej verejnosti podporovala, viac ako štyri pätiny Rusov nesúhlasili s americkou operáciou v Iraku, dokonca 90 % obyvateľov ju považovalo za protiprávnu.[12] Ani „antitalibanské ťaženie“ pre ruských politikov nebolo úplne bezproblémové. Spoločná americko-britská vojenská operácia v Afganistane motivovala spojencov k vybudovaniu vojenskej základne v Uzbekistane, v ktorej ruskí predstavitelia od začiatku videli základňu posilňovania expanzie USA v regióne.[13] Napriek vzniku a verbálnej podpore protiteroristickej koalície sa politika Ruska a Spojených štátov v mnohých aspektoch diametrálne odlišovala. Najvypuklejšie sa to prejavilo v zásahu USA a ich spojencov v Iraku, ktorý mal svoju vlastnú vojenskú predohru.[14] Nátlak USA a Veľkej Británie v súvislosti so zbrojnými komisiami a porušovaním rezolúcií OSN vyvrcholil 20. marca 2003 v operácii „Iracká sloboda“.[15] Spor o to, či už prijaté rezolúcie OSN poskytujú, resp. neposkytujú právny podklad na ozbrojený útok rozdelil aj Bezpečnostnú radu OSN.[16] Rusko od nástupu Primakova presadzovalo posilnenie ústrednej úlohy BR OSN pri riešení a predchádzaní konfliktov a tento prístup nezmenila ani vláda prezidenta Putina.[17] Ruský minister zahraničných vecí I. Ivanov aktívne vstupoval do diskusie k irackej problematike. Snažil sa obhajovať mierové prostriedky riešenia konfliktu a požiadavky Moskvy v novej rezolúcii týkajúcej sa Iraku (záruka efektivity práce zbrojných inšpektorov, odmietnutie automatického použitia sily etc.) prijatej pod č. 1441. Minister Ivanov neskôr označil za „veľký úspech všetkých, ktorí v oblasti medzinárodných vzťahov presadzujú zvrchovanosť Charty OSN a medzinárodného práva. Rusko práve toto stanovisko pevne zastáva.“[18] Ukázalo sa, že ani toto varovanie nebral iracký diktátor vážne.
Následný vývoj ( formálne prijatie rezolúcie zo strany irackého režimu, odovzdanie rozsiahleho písomného materiálu zbrojným inšpektorom) nápadne pripomínal správanie, ktorým Husajnov režim improvizoval už od prvej vojny v Perzskom zálive a nejednotnosť medzinárodného spoločenstva takticky využíval na oddiaľovanie faktického napĺňania rezolúcií. V období po prijatí rezolúcie č. 1441 (8.november 2002) až do januára 2003 Moskva opakovane vyzývala Irak k splneniu požiadaviek OSN. Stalo sa tak aj počas spoločnej schôdzky prezidentov Busha a Putina 22. novembra 2002. Postoj Moskvy k rozhodujúcej správe výkonného predsedu Komisie OSN pre monitoring a overovanie, poverenej vypracovaním podrobnej hodnotiacej správy o spolupráci irackého režimu Hansa Blixa, bol nie celkom súhlasný. Na jednej strane síce Moskva ocenila, že irackí predstavitelia sú ochotní spolupracovať, na druhej strane ale varovala, že ak by sa to malo zmeniť, Moskva je pripravená zaujať razantný postoj. V stupňujúcom sa americko – britskom tlaku na OSN smerom k prijatiu rezolúcie umožňujúcej ozbrojenú akciu s odobrením BR OSN ( nejasnosti okolo 8500 litrov antraxu, 6500 bômb s chemickým obsahom, ktoré Irak predtým deklaroval) Rusko odmietlo túto akciu podporiť, ale nepostavilo sa k postoju Washingtonu tak otvorene a nepriateľsky, ako to bolo v prípade Nemecka a Francúzska. Aj ruská verejnosť a priori neodmietala spoluprácu Ruska so Spojenými štátmi vo vojne proti terorizmu. Ako sme spomínali, postoj ruskej populácie k politike Spojených štátov rozhodne nebol sympatizujúci.[19]
Téma irackých zbraní hromadného ničenia do značnej miery otriasla dôveryhodnosťou americkej administratívy a je ťažké odhadnúť, do akej miery bola táto hrozba zveličená. Faktom však zostáva, že dôvodov na intervenciu bolo omnoho viac – od snahy odstrániť krvavý a agresívny režim až po snahu o politickú prestavbu Blízkeho východu. Na druhej strane razantný postup americko-britskej koalície prinútil k ústupkom aj predtým nespolupracujúce vlády, napr. v otázkach medzinárodných inšpekcií zo strany Lýbie a Iránu. V každom prípade, od roku 2001 prešla americká zahraničná politika premenou, ktorá americkú vládu vzdialila od multilaterálnych záväzkov a viedla k deklarovaniu razantnejšieho presadzovania národných záujmov. V praktickej politike sa to odrazilo využívaním medzinárodného práva a záväzkov, morálneho nátlaku a kompromisov a využívaním prostriedkov unilateralizmu, nátlaku, ekonomických nástrojov i vojenskej sily, keď americké štruktúry dospeli k názoru, že je to v záujme Spojených štátov.
Posun a akýsi nástup „neokonzervatívneho“ prístupu k tvorbe zahraničnej politiky USA sa odzrkadlil aj v dokumente pod názvom Národná bezpečnostná stratégia USA ( The National Security strategy of the United States of America) zo septembra 2002. V deviatich kapitolách Biely dom definoval hlavné oblasti priorít americkej bezpečnostnej a zahraničnej politiky.[20] Vláda USA sa odvolala na zodpovednosť a silu, ktorou Spojené štáty disponujú ako jediné vo svete. Pre americko-ruské vzťahy mala doktrína niekoľko implikácií, ktoré môžeme zhrnúť do nesledujúcich bodov.
- Americká vláda nerezignuje na hegemonizmus vyplývajúci z postavenia USA ako jedinej superveľmoci.
- Spojené štáty budú presadzovať koordináciu národných záujmov a obranu „západných“ hodnôt vo všetkých častiach planéty, bez ohľadu na implikácie.
- Unilateralizmus a bilateralizmus ako prostriedky diplomacie, ktoré sa z pohľadu Ameriky stali účinnejším a výhodnejším nástrojom zahraničnej politiky.
Z uvedených téz vyplýva, že Spojené štáty musia zakročiť v prípade ohrozenia národných záujmov aj v tom prípade, ak tieto postupy budú v rozpore so stanoviskom partnerov. Za týmto účelom je možné vytváranie ad hoc koalícií a vybudovanie nových, respektíve redefinícia starých partnerstiev. Vo vzťahu k „problémovým“ krajinám nie je podľa doktríny vylúčený preventívny úder, predovšetkým voči Iránu a Severnej Kórei (KĽDR). Zatiaľ čo prvá zo spomínaných krajín bola viac naklonená spolupráci a v otázke využívania kaspických energetických zdrojov dokonca Irán a Rusko vytvorili akúsi ad hoc koalíciu pri presadzovaní „spoločného“ využívania, Severná Kórea v princípe Ruskom aj Spojenými štátmi bola vnímaná ako problémová krajina.
Prezident Bush sa netajil svojimi názormi a podporou vybudovania Národnej protiraketovej obrany (NMD), ktorý v podstate rozvíjal staršie koncepcie protiraketovej obrany Spojených štátov.[21] Spojené štáty sa k myšlienke NMD vrátili najmä pod vplyvom vojny v Perzskom zálive, počas ktorej Irak odpálil na Izrael rakety Scud. Američania síce dokázali eliminovať väčšinu týchto striel protiraketovým systémom Patriot, ale skutočnosť pokroku vo vývoji rakiet dlhého doletu zo strany Iraku, Iránu či KĽDR viedla amerických strategických plánovačov k návratu k myšlienke protiraketovej obrany.[22] Národná protiraketová obrana v podobe ako ho navrhla Bushová administratíva deklarovala ochranu vývoj systému, ktorý bude schopný ochrániť krajinu (a pravdepodobne aj jej spojencov) pred obmedzeným balistickým útokom. Vývoj a realizácia projektu NMD eventuálne počítala s jednostranným odstúpením Spojených štátov amerických od zmluvy ABM, ktorú prezident Bush označil za prekonanú a nezodpovedajúcu dobe. Systém by ani zďaleka nezaručoval obranu celého amerického územia pred hromadným útokom (napr. zo strany Ruska), preto ho Bushova administratíva nepokladala za porušenie globálnej rovnováhy. O problematike NMD prezident Bush vyše dve hodiny rokoval s ruským prezidentom Putinom na zámku Brdo v Slovinsku (16. 6. 2001), avšak bez získania výslovného ruského súhlasu. Pár dní po stretnutí Putin vyzval Spojené štáty, aby ponúkli novú architektúru bezpečnostných vzťahov v Európe. Zároveň Putin hľadal podporu pre udržanie zmluvy ABM v platnosti na strane Francúzska, Nemecka, Rakúska, ale i Kanady, ktorá má so Spojenými štátmi vytvorený spoločný protiraketový systém (NORAD). Neudržateľnosť zmluvy zo strany Spojených štátov amerických sa ukázala najmä po vyhlásení vojny proti terorizmu, ktorú Bushova administratíva zahájila po útokoch zo septembra 2001. Ako píše Šulc (2001), rozhodnutie prezidenta Busha rozmiestniť protiraketovú obranu i napriek nesúhlasu Ruska a Číny a niektorých európskych krajín môžu zmeniť len technologické nedostatky systému, či finančné problémy.[23] Po bezvýsledných rokovaniach americkej vlády s ruskými predstaviteľmi, Spojené štáty zmluvu 13. decembra 2001 vypovedali, a tak do šiestich mesiacov stratila platnosť.[24]
V predvolebnom roku v Spojených štátoch zahraničná politika napriek očakávaniam neustúpila z popredia politických debát. Otázky vnútornej a vonkajšej bezpečnosti predstavujú rozhodujúce pole súperenia G. W. Busha a demokrata J. Kerryho. Je možné predpokladať, že na rozdiel od väčšej časti volebného obdobia sa bude prezident Bush snažiť modifikovať charakter svojej predvolebnej kampane a omnoho viac sa sústredí na problematiku sociálneho zabezpečenia, rastu zamestnanosti a výkonu americkej ekonomiky. Rozhodne to však neovplyvní americkú angažovanosť v Iraku, na Blízkom východe a v ostatných krízových oblastiach.
[1] V tejto súvislosti je namieste spomenúť finančné škandály ohľadom financovania predvolebnej kampane B. Clintona z čínskych zdrojov, čo bolo podľa amerických zákonov v rozpore s právom. Clinton presadzoval „strategické partnerstvo“ s Čínou, ktoré upevnil viacerými obchodnými dohodami a doložkou najvyšších ekonomických výhod na jeseň 2000.
[2] Pozri bližšie: Lepš, J.: Spojené státy, Čína, Japonsko a Kórejský poloostrov. Kontinuita, či změna? In: Mezinárodní politika 9ú2001, s. 5.-7.
[3]K upevneniu vzájomných vzťahov určite nenapomohli ani incidenty v priebehu roku 2000 na Okinawe, kde z podozrenia z nezákonného počínania bolo zatknutých niekoľko amerických vojakov a tiež pri zrážke americkej jadrovej ponorky s japonskou cvičnou loďou pri Havajských ostrovoch.
[4] V americkom politickom systéme vyvažovania zákonodárnej a výkonnej moci občas dochádza k jednofarebnosti. K postaveniu vládnutia amerického prezidenta so „spolustraníckym“ Kongresom pozri bližšie: Skuček, R.: Doplňovací volby do Kongresu v listopadu 2002. In: Mezinárodní politika 7/2002, s.16-17.
[5] Štefkova, J.: Spojené státy a Evropská unie. In: Mezinárodní politika 9/2001, s. 8.
[6] K irackej kríze pozri bližšie: Bureš, J.: Rizika americké silové strategie vúči Iráku. In: Mezinárodní politika 1/2003, s.13. – 14.
[7] Pozri bližšie: Ross, S. R.: Bushova zahraniční politika: multilateralismus na jídelníčku. In: Mezinárodní politika 9/2001, s. 9. – 10.
[8] V predvolebnom boji deklarovanom sľube zabezpečenia južnej hranice hodlal Bush docieliť zlepšenie v imigračnej politike, ale i potlačeniu prieniku narkotík z Mexika. Upevnil partenrstvo s mexickou vládou na čele s prezidentom Vicentom Foxom. Ústretovosť Busha smerom k mexickým imigrantom vyvrcholila začiatkom roku 2004, kedy prisľúbil legalizáciu pobytu imigrantov žijúcich v USA za splnenie minimálnych podmienok (schopnosť preukázania práceschopnosti, platenie daní…). Bushova administratíva tak pokračovala vo vytváraní silnejších ekonomických väzieb na americkom kontinente.
[9] Pozri bližšie: Korčok, I.: Quo vadis NATO? Výsledky pražského summitu NATO. In: Listy SFPA november/december. 2002: SFPA, s. 3-4.
[10]Pozri bližšie: Pražská deklarace summitu NATO. In: Mezinárodní politika 12/2002, s.15-16.
[11] Korčok, I.: Ref. 150, s. 4.
[12] Pozri: Kratochvíl, P.: Rusko a jeho vnímanie Spojených štátov. In: Mezinárodní politika 12/2003, s. 17-19.
[13] K problematike spoločného boja USA a Ruska proti terorizmu pozri bližšie: Souleimanov, E. : Rusko-americké vzťahy, východné rozšírenie NATO a spoločný boj proti terorizmu. In: Mezinárodní politika 3/2003, s.18-19.
[14] Iracké ozbrjené sily permanetne porušovali bezletovú zónu na severe Iraku a iracké vedenie kládlo prekážky inšpektorským misiám UNSCOM. Kríza vyvrcholila v roku 1998 kedy americko – britské letecké sily v operácii Desert Fox bombardovali iracké vojenské a strategické objekty. Zásah poslúžil Husajnovi ako zámienka na vypovedanie inšpektorov UNSCOM z krajiny. Pozri: Bureš, J. : Riziká americkej silovej stratégie vúči Iráku. In: Mezinárodní politika 1/2003, s. 13-14.
[15] Porovnaj: Raus, D.: Spojené státy a ropa made in Irák. In: Mezinárodní politika 9/2003, s. 7-8.
[16] Rezolúcia OSN č. 687 z r. 1991 zaväzovala Irak k predloženiu všetkých zbrojných programov, čo však iracký režim arogantne obchádzal a dal tak možnosť Američanom argumentovať v pripravovanom útoku. Rezolúcia OSN č. 1441 z 8. novembra 2002, prijatá jednohlasne všetkými členmi BR OSN konštatovala, že Irak nesplnil záväzky rezolúcií OSN, a tak predstavuje hrozbu medzinárodnému mieru a bezpečnosti.
[17] V názoroch na riešenie irackej otázky popri tzv. medzinárodných súvislostí významným dielom k formulovaniu postojov veľmocí, resp. Stálych členov BR OSN k riešeniu danej problematiky prispeli aj„domáce“ implikácie rôzneho pôvodu a z rôznych dôvodov. Na jednej strane administratíva G. W. Busha otvorene hovorila o pokračovaní v boji s medzinárodným terorizmom, na druhej strane Rusko, stimulované vidinou splácania osem miliardového (USD) dlhu z dôb ZSSR a Francúzsko, ktorého energetické koncesie v Iraku spolu s minulými i perspektivnými zbrojnými zakazkami, významne ovplyvňovali postoje vlád k prípadnému vojenskému konfliktu. Pozri: Raus, D.: Spojené státy a ropa made in Irák. In: Mezinárodní politika 9/2003, s.7-8. a Fárek, J.: Ropa ve světové ekonomice a politice. In: Mezinárodní politika 9/2003, s. 4-6.
[18] Konecký, D.: Ruský přístup k poslední fázi mírového řešení irácké otázky. In: Mezinárodní politika 8/2003, s. 13-14.
[19] Pozri bližšie: Kratochvíl, P. : Rusko a jeho vnímaní Spojených státu. In: Mezinárodní politika 12/2003, s. 17-19.
[20] Pozri: Zbořil, Z.: Národní bezpečnostní stratégie USA. In: Mezinárodní politika 1/2003, s. 11-12.
[21] Už v roku 1961sa rozvinul prvý program pod názvom Nike – Zeus, neskôr nahradeným programom Nike-X, ktorý iniciovali prezident J. F. Kennedy a minister obrany Robert McNamarra. Z 1967 pochádzal návrh administratívy prezidenta Lyndona Johnsona vybudovať obranný systém Sentinel. Projekt z finančno – politických, ale i technických dôvodov nedokázala presadiť. Následujúca Nixonova vláda pripravila projekt Safeguard, ktorý mál ochraňovať raketové základne Spojených štátov v prípade útoku na USA. Spojené štáty i ZSSR investovali do rozvoja a výskumu tzv. antirakiet – Spartan, Sprint, resp. Galosh obrovské prostriedky, avšak sfunkčnenie protiraketovej obrany bolo do polovice 70. rokov nad možnosti oboch krajín. Náročnosť projektov protiraketovej obrany viedla obe krajiny k podpisu dvoch zmlúv o obmedzení zbrojenia ABM/SALT I v máji 1972. Zmluva ABM obmedzovala počet systémov protiraketovej obrany pre každú krajinu na 2, pričom Protokol ku zmluve o obmedzení systémov protiraketovej obrany z júla 1974 obmedzil tento počet na jediný systém. USA si zvolili ochranu raketového sila v Grand Forks v Severnej dakote a ZSSR si zvolil raketovú obranu Moskvy. Vyvrcholenie amerických snáh v oblasti protiraketovej obrany predstavil R. Reagan v projekte SDI, ktorý sa síce nerealizoval, avšak myšlienkou „hviezdnych vojen“ prelomil hranice, v ktorých sa dovtedajšie vojenské myslenie pohybovalo. Program „hviezdnych vojen“ mal byť schopný ochrániť vyše 3 500 cieľov. V roku 1987 sa však prejavilo viacero technických problémov a program bol zrušený.
[22] V auguste 1998 Severná Kórea uskutočnila (neúspešný) pokus odpálenia trojstupňovej rakety, ktorá dopadla v japonskom mori.
[23] Šulc, F.: Bude protiraketová obrana tentokrát fungovat? In: Mezinárodní politika 9/2001, s. 11. – 13.
[24] Pozri bližšie: Anděl, P.: Pomúže „hvězdný štít“ Spojeným státúm v boji proti zbraním hromadného ničení? In: Mezinárodní politika 1/2004, s.37-39.
ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/
